Tunisko

Teda najmä odchod z Viedne bol búrlivý. Blízko letiska šľahali plamene a to pekne vysoko. Buď horel kus lesa, alebo niečo čo omylom pristálo v lese.

Tuniské aerolinky sú super. To čo nám servírovali na diaľku smrdelo ako pľúca na smotane, ale zblízka to bola ryža s mandľami a hrozienkami.

Po prílete treba vystáť dlhočiznú frontu na policajnú kontrolu. A aj tak som už po neviem koľkáty raz musela vytasiť papiere o ubytovaní, Všetci chceli voucher ale museli sa uspokojiť s tým, čo internet dal a vzal. V opustenej príletovej hale som prvý krát videla sochu. Teda až do momentu kým sa biela kuželka nepootočila a ja som zbadala, že má v ruke metlu. Ale ďalej stála meravo a tak nejako sošne. Madona s metlou.

Nič som ďalej nepotrebovala tlačiť, ale fajn je že som mala vytlačené – to aby sa človek domáhal výhľadu na more – keď už to mám zaplatené. Okrúžkovali ma náramkom na 7 dní a až sa mi podarí nájsť reštiku, tak sa aj najem. Ak mi ten modry basmeg z ruky upláve, no tak sa nenajem. Dostala som – teda vypýtala som si namiesto welcomu drinku welcom fľašu.

11.9. Recepčný ma privítal s úsmevom od ucha k uchu - „dnes je krásny deň, výročie pádu dvojičiek.“

Večer okrem makareny 3 krát zaznela aj rutišuty arizona texas.

Tablety proti a na, zatiaľ ležia na dne kufra a snáď nebude dôvod ich odtiaľ vyhrabávať. 

Tunisko je zaujímavá krajina – somár, osamelý asi kôň sem tam ovce a potom smetiská – väčšie, menšie, ale pravidelne rozhodené. Architektúra  - zatiaľ veľmi kockato biela. Na ceste ale deliace betónové kvetináče s kvetmi. Tie sú tu ojedinele – ešte tak v hotelovom komplexe. A  schluss. Internet stoji 5 din na 30 minút, čo je slušné zderstvo. Izbu mám bohužiaľ tú, čo bola na obrázku. Sú tu VLNY. Veľké a dá sa do nich skákať. A veľa piesku. Nevidela som pingpongový stôl – zatiaľ, ale našla som kútik – riadny pre lukostreľbu. No tak sa v najhoršom prípade vrátim ako Žižka. Ale zatiaľ ma to neláka. Stačí mi more, a až nebude stačiť, skúsim sa odtiaľto vybrať niekam do mesta – asi to bude po pláži jednoduchšie, ako asfaltkou. Navigačný mi je asi naprd, ale to som viac menej očakávala.

Možno ešte dnes nafasujem lampu, lebo osvetlenie je bardzo intimne. Je tu dosť Nemcov, sem tam Poliak, niekto mal na tričku Liberec a Rusi síce prevažujú ale v znesiteľnej miere. Vo vode bola jedna família na večeri ďalšia.

Tak lampu nenafasujem, ale nafasovala som dolu tienidlo a telefón, ktorým sa dá vo voľných chvíľach volať na recepciu - je aj tak hluchý. Touto chorobou tu trpí asi viacero vecí, a máločo je ochotné spracovať francúžštinu, prípadne v zúfalstve nemčinu. Aj tak  sa po chvíli prejde na Alah akbar deutsch v kombinácii s mašinist kaput.

Večer som losovala, ktorá z mašín pôjde do zástrčky. Prvá bola zubná kefka, na noc to vyfasoval mobil  na chvíľu cez deň sa dostane notebook. Mám jednu zásuvku. Alláh aspoň za ňu. Mám mokré plavky zo včerajška a asi tu ani neuschnú. Teda nič tu nie je suché. Okrem vyprahnutej zeme.

Čaj  káva majú rovnakú príšernú chuť. Líšia sa farbou. Tá chuť ostáva, aj keď si zalejem vlastný čaj. Je to o vode.

TV má 8 programov – 6 zrnitých, 1 zrnitý arabský a 1 ruský kanál s dokonalým obrazom a zvukom. Kak doma.

Nič neuschne a ešte aj to, čo som si dovliekla z domova, začína byť vlhké až mokré. Nemá zmysel čakať, že plavky uschnú na mne, alebo na šnúre.

Dnes som chcela ísť po večeri do mesta. Poobede som videla frčať plavčíka ozlomkrky na pláž – dvaja držali hlavu tretiemu pod vodou a mlátili ho. Plavčík a pár ďalších zamestnancov ich roztrhli. Tak som radšej oželela večernú návštevu smetiska

Zaplatila som si výlet a snáď sa naň dostanem. Sejf nemám, ale majú ho moji nemeckí susedia, ktorí si ma adoptovali, napriek mojej príšernej nemčine. Ono je to asi dané tým, že pani je pôvodom z Macedónie a manžel je Nemec.

Dala som dolu tienidlo a mám o jedno svetlo menej. Zasa to bude chcieť recepciu, okuliarnatého elektrikára a odmietnuť rande s recepčným.

Navigačný sa prebral – ale na striedačku prebleskuje medzi plážou a starohájskou a je dosť zúfalý z pohľadu na more.

Podarilo sa mi nasrať susedov – Nemci si ma adoptovali, asi až do momentu, kedy som sa ospravedlnila, že keďže nie som fajčiar, idem si sadnúť do izby, prípadne sa nemienim k nim  pridať na večeri. No a pani sa strašne naštvala. Pripomína mi Evu.. Vyletela ako sopka a vyrátala všetkých svojich známych, s ktorými už nie je kamarátka kvôli cigaretám. Jej manžel pred 5 rokmi spadol zo strechy, dolámal sa a bol 3 mesiace v kóme. Myslím, že to boli jeho najšťastnejšie tri mesiace, teda keď nerátam momenty, kedy evidentne vypína odposluch smerom k nej. Keď som s ním hovorila, dosť som si zúfala, že málo rozumiem. Pripisovala som to jeho Stutgartu a mojej znalosti nemčiny. O jeho páde zo 7 metrov a opätovnom učení chodiť sa, hovoriť som sa dozvedela až neskôr. 

Vôbec mám za sebou kúzelný deň. Vonku zúri búrka – plávala som iba doobeda a potom ma ukecal recepčný, aby som šla s jeho kolegyňou pozrieť jej obchod. Vysvetlila som, že z nákupu asi nebude nič, ale nedal si povedať. Naložili ma do taxíka. Vysypali pred jedným mrňavým tmavým obchodíkom v centre starej časti. Pár náramkov, šatiek a vodných fajok. Nič čo by som doma chcela a potrebovala. Som sa poďakovala a pratala som sa v daždi v spleti uličiek – viedol, ma recepčný. No a mal asi aj iné úmysly, napriek môjmu pokročilému veku a tomu, že som vyzerala ako zmoklá myš. Možno jeho ďalšia časť príjmov bola z hotelu Jamín, kde si chcel dať zajtra so mnou rande.

Ešte fajn, že tu nie je internet – môj horoskop by bol asi úplne v trubkách, prípadne svietil ako hviezda jasná v arabskej kanalizácii. Tá sa v daždi rozžiari naplno.

Nemci sa so mnou nebavia, čo je fajn, pretože pani mi občas mohutne liezla na nervy a najmä kašle ako starý tuberák a ja nemám chuť doniesť domov niečo príliš exotické.

Dnes mi môj stôl s polodopitým pohárom obsadil Angličan – z Londýna. Je to o sakra inú triedu lepšie ako Nemci a s recepčným to ani neporovnávam. Teda aj keď sa volá Selim a je pôvodom Alžírčan. Aspoň mi nepchá pod nos časopisy o zdravej výžive – po nemecky.

Ono je to tak, že čo si človek donesie na stôl je jeho iba do momentu, kým sa vzdiali od stola. V tom momente niekto uchmatne zvyšky aj s tanierom a najmä s príborom. Servítky sú iba ráno. Zvyšok dňa vládne čosi poskladané, do čoho som si dnes zo zúfalstva utrela ruky, ale na tvár by som sa to bála použiť aj pod hrozbou násilia.

Mám prd a nie výlet. Boli nejaké protestsongy pred americkou ambasadou. 5 mŕtvych a asi 40 buď zranených, alebo zatknutých. Moja francúžština má určité medzery. Ale zlepšuje sa to. Preprogramovala som TV takže mám teraz naďalej pár arabských programov, ale zmizli mi Rusi a pribudlo buď niečo arabské, ale hovoriace po francúzsky, alebo sú to skutoční frantíci. V lepšom prípade dostanem naspäť svoje peniaze. Ktoré ale nemám veľmi kde minúť. V horšom ani tie, ktoré by som aj tak nemala kde minúť. Hodinu som čakala na bus. S čítačkou to ide. Potom mi rupli nervy a zavolala som do FTI. Mám naspäť prachy – časť v din, časť v eurách a žiadny výlet na obzore v záujme zachovania rodu. V záujme nezachovania rodu nejdem do Jasmina a musím ak chcem vidieť staré mesto – spraviť si výlet sama – zase nemusím sa nikomu zodpovedať, na nikoho čakať a až ma znovu zachytí búrka, chytím si taxi skôr ako chrípku. A najmä nemusím vysvetľovať prečo sa mi nechce do Jasmína.

Evidentne som tu jediná s čítačkou na pláži, ale aj na hoteli. Výhoda – vietor neprevracia strany, ale človeku ostáva rokmi podmienený reflex, takže keď zafúka, chytím kindla do hrsti. Ale usilovne zachytáva jeho púzdro piesok. Takže niečo donesiem aj domov.

Nemci na balkóne prehovorili – teda Ona vyčítavo, či som naštvaná, že ich ani nepozdravím. Povedala som, že včera som pozdravila a nebola žiadna odpoveď, tak som to vzdala. Mne to až tak nechýba. A jeho z manželských povinností, medzi ktoré patrí aj počúvať manželku svoju, a to aj vtedy ak by to bola bývalá amatérska herečka z Macedónie, neoslobodím.

Vrátil mi ten chlap z FTI groše a veľmi sa ospravedlňoval. 20 turistov musel dnes ráno ubytovať 100 km od Tunisu a všetky výlety sú až do odvolania zrušené. Nakúpila som tričká v hotelovom obchode – do Mediny /historická časť hociktorého mesta v Tunisku/ som sa zatiaľ nevybrala – možno zajtra uvidím, ako to bude pokračovať. Samej sa mi tam nechce a všetci na okolo tam už boli. A s brblavými a ukašlanými susedmi nemám chuť ísť. Celkom vážne  si myslím, že okrem psej nálady domácej by som mohla chytiť aj nejaký ten jej laktóze intolerantz vírus – z toho ma skúšala ako malé dieťa. Teraz  mi už dosť pripomína moju triednu. No nerozplače ma. Bol by to príliš drahý kurz nemčiny, aby som v ňom pokračovala: nech si to chvíľu vyžerie jej manžel. Keby ma ale za to platili... možno by som to prekusla. Ťažký je život gigolov.

Fascinuje ma, že aj na malom priestore dokážem hľadať mobil niekoľko minút. Čím je priestor menší, tým je minutáž dlhšia. A to nehovorím o kľúči. Naposledy mi otvorila izbu univerzálnym kľúčom chyžná. A to už mám prax. Na požiarny hlásič položím hrnček s niečím teplým a hnedým /aj keby to bol rovno čaj/ a hrabem sa v taške tak dlho, až sa zľutuje a niekto mi  otvorí.

Objavila som niekoľko spôsobov ako sa dostať k hnusnej vode a jeden až dva ako k pitnej. Káva, čokoláda, kapučíno z jedného automatu je super a tiež je báječné, keď im chcípnu náplne a človek si môže “vriacou kávou“ z pitnej vody zaliať čaj.  To ale treba vystriehnuť.

Kajakovala som a na nejaký čas by mi to mohlo aj stačiť. Prevrátený katamarán trepotajúci nožičkami bol pohľad, ktorý ma donútil otočiť kajak proti vetru, proti vlnám a proti celému arabskému svetu a dopádlovať to na breh. Tam som sa klasicky vysypala do vody, pretože som si matne pamätala, že neviem vystúpiť z lode, ak som na to sama. Čo sa aj stalo. No tak som sa znovu vykúpala.

Ako jediná – v celom hoteli mám modrý náramok. Ja by som s mojim postrehom na to nebola prišla. Upozornil ma Alžírčan – Selim. Všetci majú krásne pásikavé v pastelových farbách. Iba ja hrám do modra. Netuším, či si ma hotelový personál označil ako „sama, postaršia, asi Nemka vhodná pre gigola“. Tej nemčiny sa ťažko zbavím – väčšina personálu hovorí francúzsky, niečo nemecky a rusky a stopový prvok používa angličtinu. Keďže na ruštinu zásadne nereagujem, ostáva mi nemčina. No nereagujem. Na obed posadili ku mne nejakí rodičia malého chlapca. A ja klasicky: Do you speak.. Spricht... až som to nevydržala na „Kak teba zovut?“ V tom sa malý rozžiaril a odvetil “Aloša“. Potom sme chvíľu spolu trkotali a ako náhle prišli jeho rodičia tak som zmĺka a už bolo len „Bye“. Nenechám sa načapať na hruškách – tie sú každý druhý večer. A došla som na chuť žltým melónom. Chutia fantasticky, sú sladké – asi jeden druh, ale to nevadí.  Ešte niečo nenesiem domov a doma robiť nebudem – figový lekvár. Je sladký presladený.

Strašne tu makajú animátori. Celý deň a večer sa striedajú cvičenia, volejbal, šipky, lukostreľba. Kýblikovanie s miminami a večer sú diskotéky pre najmenších a potom program pre starcov – jeden som odspala, druhý ma nebavil, potom pršalo...Myslím, že tí animátori ku koncu sezóny musia nenávidieť deti. A turistov samozrejme tiež.

Severoafrické muchy sú špeciálna sorta. Trochu im vadia sušiace sa ponožky animátorov – majú malú plesnivú kuticu s mrňavým okienkom rovno vedľa mňa. Nemci ich  ľutujú, ale my sme za takéto plesnivé kutice platili kresťanské peniaze na Kréte. Trochu tým muchám vadí moja huliaca suseda, ale keďže som prerušila styky, prerušila sa aj fajka mieru a je to cítiť. Mám v izbe 2 muchy. Nedajú sa zabiť /ani viacerými dobre mienenými ranami/ ani vyhnať, ale minulú noc som ich oblafla a zavrela do kúpeľne. Táto noc bude asi ťažká pre obe strany.

Syr som vylúčila z jedálničku. Je to niečo gumené a nejedlé. Ostávam na paradajkách – tie sú grilované a surové, grilovanej cukine a ryži. Zemiaky obchádzam veľkým oblúkom, sú jedovato žlté od šafranu.

Mám problémy s orientáciou. Dám niekomu strážiť tašku a ani Alahovi neviem nájsť kde som ju zaparkovala. A to aj vtedy, keď tí zúfalci na mňa na brehu mávajú. No a keď vlezú do vody, tak sa k nim nepriznávam.

Už som sa dostala do štádia, že oslovujem Rusov a celkom zbytočne sa ich pýtam, odkiaľ sú. Majú to na ciferníku napísané, na tričkách natlačené a ak by to všetko nestačilo po 15.00 sú v mori iba oni a ja.

Mám za sebou návštevu mediny v Hammamete. Medina je stará časť akéhokoľvek mesta. Arabština je v tomto úsporná. Taxikár ma vysypal rovno do náručia chlapovi, ktorý je kuchárom v mojom hoteli. A ako každý Arab má sestru, má mamu, má tetu a každá z nich má obchod. Stálo ma to ďalších 5 dinárov a návštevu múzea. Múzeum nebolo nič moc, ale malo 4 poschodia a končilo na streche, kde som si spravila niekoľko záberov. No a potom som sa snažila oslobodiť sa od kuchára – stálo ma to návštevu kobercov a x ďalších obchodíkov s handrami, plechovými tanierikmi – za 1 dinár dostaneš formát tenkého plechového tanierika tak akurát na zuby.

úzke uličky

Celkom dobre chápem Mojžiša, že sa nespýtal na cestu. Mňa stála história Mediny aj s popismi dverí a pohľadom na rezidenciu francúzskeho ministra kultúry, ďalších pol dinára. Viac som odmietla dať, lebo by som sa nemala za čo vrátiť na hotel. Recepcia tvrdila, že je dnes všetko otvorené. Možno, ale banky mali dnes utrum. Prehliadka malého tkáčskeho stavu na výrobu kobercov bola väčšmi k veci. A to aj napriek tomu, že bolo jasné, že si žiaden ani ten najmenší peržan nehodím cez plece  a neodkráčam s ním. Tkáčky nepoužívajú predkreslené vzory. Majú to v krvi. Časť DNA arabských žien tvoria nekonečné vzory s jasmínovými kvetmi zatkanými do koberca.

Záhada môjho modrého náramku je asi vyriešená. Hotelu došla farba. A tak sa cantervilské strašidlo uspokojilo s modrou. Recepčný by mi bol náramok vymenil, ale radšej vydržím ešte jeden deň na modro, ako hodina v Jasmíne.  Ovšem ten pásikavý je krajší...

 Lúčenie sa s morom je namáhavá činnosť. Na rozlúčku som Rusom ukázala medúzu. Bolo to silnejšie ako ja, napriek tomu, že medúza bola podmierečná a je už september a nie august. A dosť rokov po ich romantickom pochode našou krajinou.

Večer som si to napochodovala na pláž, a buď majú Arabi zmysel pre humor, čo som si zatiaľ nevšimla, alebo som sa zasrala sama. Čierna ako od kolomaže a to si vynútili iba 1 pac a 1 pusu. Našťastie to ide dolu. Mojim dvom recepčným – jeden kríva a druhý nie /no možno je to iba jedna osoba/, som sľúbila večer v Jasmine niekedy nabudúce. Nemyslím, že bude niektorých z nich za mnou roniť slzy. A už vôbec nie vo veľkosti tuniského dinára. Ten je naozaj veľký. Slzy vo veľkosti eura sú síce menšie, ale dva krát tak drahé.

Na letisku vo Viedni opäť šľahajú plamene pekne vysoko. Pomaly to vyzerá na večný oheň.
(vyšla na blog.idnes.cz)



Další obsah od tohoto autora

Cestovatelský obsah na Desperado.cz