Z Gyaply do Lhonaku, část 3.

11. deň: štvrtok - 12. apríl (Gyapla – Ghunsa 3360 m)

V noci bolo chladno, čo sme aj v spacákoch pocítili. Veru, ešte nie sme veľmi vysoko a už taký chlad. Čo potom niekde vyššie, napríklad v okolí Lhonaku. Slnko nás tentoraz nebudilo. To len Lache prišiel so svojou kanvicou plnou horúceho black tea. Už sa naučil aj pár slovenských slov. Napríklad stačilo povedať „moment“ a vedel, že o chvíľu sa vystrčí  strapatá hlava a ruka s kovovou šálkou. Nestávalo sa nám dobre. Chlad a hmla neveštili pekný deň. Ale museli sme pokračovať v ceste. Ako počasie nestálo za nič, tak aj raňajky. Kde chodil Kami na ten svoj stravovací repertoár... Žeby som bol tak rozmaznaný z „domu“? Hmmm. Ale aby som do hlavy tlačil akurát porridge, to by nemuselo byť. Pre laikov je porridge v mlieku uvarený ovos či nejaká podobná obilnina. A do toho si zamiešate nesmierne sladkú „gebuzinu“, niečo ako pomarančový džem. Pomyslel som si, opäť mám diétu a Jano sa určite nedá zahanbiť. Ešteže sme dostali ku kaši omeletu s toastom a black tea. Ten čaj bol ale dosť potrebný. Nadmorská výška sa zvyšovala, a tak si telo pýtalo svoje. Vodu z prírodných zdrojov sme piť nemohli a vlastne ani nechceli. Tu to nebolo ako v Sagarmathe, kde sme si mohli kúpiť pitnú vodu v plastových fľašiach. Jano s Tomášom si svoj čaj „vylepšovali“ sladkou šťavou v podobe tekutého sunquicku. Nosiči už boli na trase a my sme z Gyaply vyrazili tradične okolo pol ôsmej.

Tráva biela od mrazu dobre vŕzgala. Po pár minútach chôdze nesmelo z mrakov vykuklo slnko. Ako keby počasie riadil niekto z hora. Samozrejme začiatok túry sme absolvovali strmým klesaním k rieke. Vysoký vodopád sme ani poriadne nevideli, pretože dostať sa k nemu by bol nadľudský výkon. Neprístupný terén nám nedovolil pokochať sa z blízka krásou prírody. Fotografický záber z diaľky a my sme už opäť strmo stúpali nad riekou. Profil chodníka bol stále rovnaký len s rozdielom, že sme neustále naberali výšku. Sto výškových hore, päťdesiat dole, a tak sa to neustále striedalo. Tie čísla však boli niekedy podstatne vyššie. Bambusy a rododendróny vytvárali miestami nepriechodný chodník, ale prechod cez „kosodrevinu“ sme celkom zvládli. Príroda okolo nás nie veľmi zaujala. Neustála chôdza v lese. Aj v tento deň sme šliapali bez obeda. Dohodli sme sa tak s Kamim. O nosičov sme sa nestarali. Veď ich mal na starosti guide. Pred poludním sme absolvovali jeden z najvyšších a najstrmších výstupov od rieky. Stúpanie nemalo koniec. V diaľke na východe nad údolím vyčnievali nejaké kopce so snehovým popraškom. Niekde v tých miestach sme prekročili trojtisícmetrovú hranicu. Konečne sme vyšli z lesa a pred nami o niečo vyššie bolo vidieť pár domov. Bola to osada Phele (3140 m), niekde ju označujú ako Phale. Ale to bolo potrebné vyšliapať ďalších asi sto výškových metrov, aby sme sa ocitli medzi domami. V osade je aj buddhistický kláštor. Chvíľu sme tu čakali pred miestnou lodge. Tomáš sa niekde zdržal, v diaľke rukou ukazoval smerom ku kláštoru. Jano a ja sme pokračovali teda ďalej na východ, Kami pár desiatok metrov za nami. A nosiči? Veľmi ďaleko za nami. Neskôr sa Tomáš priznal, že stretol mladého mnícha a výsledkom bol „veľmi výhodný obchod“, originálny zvonec pre jaka za tisícku (rupií). No naozaj originálny suvenír. A mňa vtedy napadla božská idea s cieľom zabezpečenia pokoja na trase - večerné posedenie pri ohni za zvukov Dawovho bubienka a do toho burácanie Tomáša so zvoncom na krku. Horor. Našťastie zvonec bol od toho ušetrený. Zostal v batožine, no bubienok v najbližších dňoch zažíval medzi miestnym obyvateľstvom neopísateľnú recesiu. Išli sme po pravom brehu Ghunsa Kholy a niekoľkokrát prekročili potoky stekajúce z blízkych svahov.

Úzke údolie sa začalo rozširovať. Tak tu niekde by mal byť cieľ dnešnej cesty. Dedinka Ghunsa (3360 m). Z histórie dobývania Kangchenjungy som vedel, že do Ghunsy sa musí prejsť cez rieku Ghunsa Khola prekročením jediného starého dreveného mosta. Poznal som ho z fotografií. Zatiaľ som ho ale nikde nevidel. Pred nami sa otvorilo široké údolie a vysoko nad ním nádherne zasnežené kopce. Tu by mala byť Ghunsa. Slnko doslova pálilo, takže môj klobúk dokonale chránil hlavu. Bolo to potrebné, pretože z minulých trekov viem, čo dokážu s hlavou urobiť v Himalájach páliace slnečné lúče. Vtedy som si spomenul na môj druhý trek v oblasti Sagarmathy a osadu Chhukung (4730 m), kde okrem spálenej koži vo vlasoch som „chytil“ aj zápal priedušiek, čo ma vyradilo z postupu do sedla Kongma La (5535 m) a osady Lobuche (4930 m). Prechádzali sme po úzkom prašno-kamenistom chodníkom okolo rieky. Po pravej strane sa v pozadí vypínal nádherne zasnežený a zaľadnený kopec. Neskôr som zistil, že to je Jannu (7710 m). Domáci ju volajú Kumbhakarna alebo v jazyku Limbu Phoktanglungma, „Hora s ramenami“. Pre zaujímavosť je 32. najvyššou horou sveta. Prvý raz ju zliezli 28. apríla 1962 Francúzi Robert Paragot, Paul Kellar, René Desmaison a Sherpa Gyalzen Mitch.

V roku 1981 zdolal jej vrchol prvý slovenský horolezec Róbert Gálfy, syn známeho tatranského vedúceho slovenských himalájskych výprav. Niekoľko desiatok metrov nad chodníkom sa po pravej strane týčila ošarpaná budova buddhistického kláštora. Vtedy sme ale nemali chuť na prehliadku. Kláštor bol opustený a nás hnala dopredu vidina odpočinku. Bolo niekoľko minút po trinástej a v diaľke pred nami sa objavil kovový lanový most. Tak predsa. Po pravej strane za riekou stálo niekoľko drevených prízemných, ale aj jednoposchodových domov. Nostalgia za predošlými výpravami v podobe prechodu cez starý drevený most sa nekonala. Na oboch brehoch stáli mohutné betónové „pätky“, v ktorých boli ukotvené hrubé oceľové laná, ktoré napínali kovovú konštrukciu mosta. Takže aj sem už zasiahla moderná technika. Most dlhý asi sto metrov stál len niekoľko desiatok metrov po prúde rieky od starého. Ten tam zrejme dodnes čnie ako spomienka na zašlú slávu úspešných či neúspešných výprav dobyvateľov tretej najvyššej hory sveta.  

Po prejdení mosta sa na druhom brehu pri veľkom kameni objavila postava. Hmmm, miestny „agent“. Síce agent to nebol, ale miestna figúrka. Nechcem urážať príslušníkov silových zložiek, ale nápis na dotrhanom saku „Nepal police“ vyčaril na našich tvárach poriadny úsmev. Navyše nohavice s dĺžkou, podobnou tej, akú mal nedlho po prevrate koncom 90. rokov 20. storočia na svojej inaugurácii na Pražskom hrade prezident – demokrat. Tento policajt však nemal problém s ponožkami. Bosé nohy vo „vietnamkách“ len doplnili domáci kolorit. Na náš pozdrav „hi“ niečo zamumlal a trielil do „útrob“ dediny. Pomyslel som si, aha, spojka, ktorá ide žalovať svojmu vedúcemu. S Janom sme si rozložili svoju batožinu pri veľkom balvane pomaľovanom buddhistickými mantrami. Neďaleko od nás bol nejaký „minimarket“, ale samozrejme zatvorený. Kami sa niekde stratil, a tak som s Janom relaxoval a chytal lúče celkom príjemného slniečka. Nato, že bolo asi štrnásť hodín, dnes nepršalo. Onedlho sa za nami na moste objavil aj Tomáš so svojim „nákupom“ a za ním niekoľko nosičov. S pribúdajúcim časom sa začalo ochladzovať. Slnko zašlo za vysoké kopce. Nosiči postavili môj stan, ale na druhý nedošlo. Kami cítil vo vzduch dážď, a tak sa dohovoril s majiteľom blízkej lodge, že prespíme v suchu a zdanlivom teple. Chalani nosiči zbalili stan. Ubytovali sme sa na poschodí. Strmých a úzkych sedem schodov bolo tvrdým orieškom. Najmä pre hlavu, pretože tam bol nepochopiteľne umiestnený drevený trám. Neďaleko našej lodge pri najbližšom dome horel oheň a okolo neho   na bielych plastových stoličkách sedelo niekoľko ohrievajúcich sa postáv. Zrak nám padol opäť na ten „nádherný“ odev. Tmavomodré zimné vetrovky s nápisom „Nepal police“, nohavice každý inej farby a na nohách tenisky, poltopánky a už známe „vietnamky“.

Nohy si ohrievali na kameňoch poukladaných okolo ohňa. Tak teda mali sme pri sebe aj „ochranku“. Postarší chlapík nás pozval k nim. Bolo chladno, takže s radosťou sme prijali pozvanie. Aspoň nám ušiel čas do večer. Najstarší z celej partie bol samozrejme veliteľ. Ten kývnutím ruky privolal „exoda“. Už na prvý pohľad prihlúply muž s fialovým šálom omotaným okolo krku nám z blízkej budovy doniesol kovové poháre a kanvicu. Sám veliteľ nám nalial horúci nápoj. Niečo mrmlal svojskou angličtinou o „tea, very good tea“. Studené ruky sa potešili. Menej naše útroby. Privoňali sme k nápoju. Naša predstava o niečom lahodnom prirýchlo skončila. Malý hlt a nasledovalo dusenie. Black tea s niečím štipľavým. Hneď sme sa to dozvedeli. Pepper. Tak to bola naozaj sila, čierny čaj s čiernym korením. Jano a Tomáš na stoličkách pomaly „chlípali“, občas skončilo pár kvapiek na zemi. Ja som sa postavil a nenápadne zašiel aj s pohárom za dom. Obsah pohára veľmi rýchlo skončil v studenej himalájskej pôde. Veliteľ sa nás pýtal, kde máme namierené. Pri debate sme mu po anglicky vysvetlili trasu nášho treku, čo niekedy pochopil, niekedy nie. Svojim svojráznym miestnym dialektom niekoľkokrát musel slová zopakovať, aby sme mu porozumeli. Po dlhešj debate nakoniec zistil, že máme namierené do B.C. Pangpema a potom späť cez sedlá do Tseramu.

Myslím však, že toto už dopredu vedel od Kamiho. Aj tu nepriamo kontrolovali permity – vstupy do národného parku. Povedal nám, že sme v Ghunse momentálne jedinou výpravou. Stmievalo sa a jeden z policajtov priviedol štvoricu mladých trekárov, jedna dievčina a traja chalani. Boli to tí, ktorí nás niekde vo Phele predbehli a neskôr my ich, keď odpočívali pri jedení. Veliteľ policajtov ich pri dohárajúcej pahrebe vypočúval a kontroloval permity. Štvorica ich nemala. Chcel od nich pasy. Spolu s veliteľom aj my sme sa dozvedeli, že pochádzajú z Izraela. Vymenili sme si s nimi pár viet ohľadne ich treku. Mali pred sebou to isté čo my, akurát bez povolenia. Je to lacnejšie. Ak vás pustia. Ak nie, máte smolu a môžete mať problémy s miestnymi policajtami. Nakoľko bol čas večere odišli sme do prítmia lodge a mladí trekári odišli s policajtmi. Na večeru sme dostali dhal bhat. Toto tradičné nepálske jedlo sme vlastne na treku ešte nejedli. Plný hlboký tanier uvarenej ryže. K tomu v miske rozvarená šošovicová omáčka, niekedy s varenými nadrobno nasekanými zemiakmi a v ďalšej miske veľmi štipľavá omáčka. Všetko si premiešate a skonzumujete lyžicou.

Na rozdiel od domácich „fajnšmekrov“, ktorým k jedlu stačia prsty jednej ruky. A vedia s nimi obratne zaobchádzať. Ak ste dobrým konzumentom, tak obsluhujúci personál, v našom prípade Lache, chodil s hrncom a pridával väčšinou ryžu. Môj žalúdok bol už v tom čase dosť stiahnutý, takže ponúknutá prvá porcia úplne stačila. Jano ako vždy exceloval a takmer „vylizoval“ hrnce. Utešoval som ho, že ako najmladší z nás je ešte vo vývine a potrebuje viac stravy. Záver večere bol spestrený miestnym nápojom. Tongbou. Hneď som ju odmietol. V drevených veľkých nádobách podobajúcim sa veľkým pivovým pohárom aké majú v Nemecku na Oktoberfeste. Obsah kvasu zaliaty horúcou vodou. Na pitie sa používa duté bambusové steblo. „Zúfalci“ z radov trekárov sedia okolo stola a snažia sa pri pití nápoja tváriť, že popíjajú najlepší nápoj na svete. Zažil som prípady, kedy pri jazere Gokyo Lake jedna z účastníčok treku ani nestačila vybehnúť z miestnosti a tongba z jej útrob sa vyšla pozrieť von a potupne skončila pred vchodom prípadne inému zabezpečila rýchly a hladký priebeh opustenia telesných prebytkov. Je to potrebné vyskúšať, čo to s každým urobí. Blížila sa večerná ôsma hodina a my traja sme si v spacákoch s čelovkami na hlavách neodpustili absolvovať s naliatym štamperlíkom našich domácich zásob známu detskú hru „kolo-kolo mlynské“, a tak sme si pohárik medzi sebou vymenili. V rámci šetriaceho programu len raz. Tentoraz sme usínali s vedomím, že ráno nemusíme skoro vstávať. Ale ešte predtým som si spomenul, že v tento deň ubehlo práve päť rokov, čo somvo svojom živote stál na najvyššom kopci. Veru, 12. apríla som s inou skupinou, Žilinčanmi Mariánom, Rasťom a Stanom, stál v Sagarmathe pod Lhotse neďaleko Island Peaku (Imja Tse) na vrchole Chhukungu (5845 m). Doposiaľ som nebol vyššie. Ktovie či na tomto treku plánovaný výstup na Drohmo View (6000 m) bude úspešný.

 

12. deň: piatok – 13. apríl (Ghunsa – aklimatizačný deň)

Odpočinkový a zároveň aklimatizačný deň sme začali aktívnou hygienou okolo siedmej hodiny. Na múriku pred lodge sme si upravili priestor pre raňajky. Najviac nás ráno prekvapil kuchár Pasang. Na pohľad výborne pripravená praženica. Ale v duchu som si pomyslel. Dokedy vajcia? Veď pred týždňom trojdňový presun v štyridsať stupňovej horúčave v aute z Káthmandú do Suketaru a ešte teraz na chrbtoch nosičov musí teplota vo vajciach urobiť zo salmonely tanečnice juhoamerickej samby. Nikto nič nenamietal, a tak sme sa pustili do jedla. Chuť praženice mala jeden háčik. Neviem, či to bola kuchárova pomsta alebo nám chcel pripomenúť, že je piatok trinásteho, prípadne tak to malo chutiť v origináli, ale jedli sme ju opäť nasladko. A k tomu toasty so syrom (ten jediný pochádzal z európskej, teda našej destinácie). Black tea všetko spláchol do žalúdkov. Hlad je hlad. Ale zrejme už v živote nikde neochutnám sladkú praženicu. Žeby na Slovensku v niektorej cukrárni...? Po raňajkách sme my ani nosiči nič nebalili, a tak sme si urobili celodenný relax. Kami i nosiči dostali voľno a my sme sa rozhodli využiť slnečné počasie na malú aklimatizačnú prechádzku po okolí. Okolo pol deviatej sme všetci traja naľahko, len s malými batohmi s najnutnejšími potrebami, vyrazili na juhozápad. Našim cieľom bol nevysoký zalesnený hrebeň s výstupom na bezmennú vyvýšeninu, aby sme pokusne nabrali nejaké stovky metrov výšky a vrátili sa späť.

Vydali sme sa smerom k sedlu Selele La (4290 m), kam sme mali ísť po návrate z B.C. Pangpema. Na konci Ghunsy stálo niekoľko rovnakých kamenných budov s okennými rámami natretými na modro a pri nich trávnaté ihrisko. Miestna škola a vedľa nej zdravotnícke stredisko. V stredisku pôsobili dve zdravotné sestry a pomocník. Opäť mi to tu pripomínalo Sagarmathu a okolie Namche Bazaar, kde majú v osade Khunde nemocnicu a v Khumjungu školu, ktorú založil Sir Edmund Hillary, prvý premožiteľ Everestu. Škola v Ghunse poskytuje základné vzdelanie pre deti v rámci integrovaného nepálskeho školského systému. Na rozdiel od tejto, škola v Phele pomáha upevňovať prvky tibetskej identity v regióne Kangchenjunga a školský systém poskytuje deťom vzdelanie v duchu tibetských tradícií, pri ktorom neohrozí ich tibetské hodnoty a systémy viery. V Ghunse pôsobí niekoľko miestnych učiteľov, ktorí sa snažia s pomocou fondov (napríklad CAN) získavať finančné prostriedky na písacie potreby, učebné materiály  a knihy do knižnice. Ich snahou je poskytnúť miestnej mladej populácii až stredoškolské vzdelanie. Súčasťou školy je aj jedna trieda materskej školy. V rámci školského vzdelávania tu organizujú pre obyvateľov osady aj školenia prvej pomoci a poskytovanie základného ošetrenia. Za školou sme prekročili väčší potok, ktorý stekal z údolia po ľavej strane. Prešli sme lúkami, kde sa páslo niekoľko spokojných jakov. Úzky chodník strmo stúpal a smeroval do lesa. Postupne sme spomaľovali. Predsa len výšku okolo tri a pol tisíca metra už bolo poznať. Času sme mali dostatok. Na rad prišlo fotografovanie. Najprv Ghunsa a jej údolie smerom na východ. Len sme hádali, či domy v diaľke  nad morénou sivého ľadovca by mohla byť osada Khambachen, cieľ zajtrajšej túry alebo je to niečo iné. Nad blízkym údolím ako na dosah ruky, no poriadne vzdialené sa vypínali zaľadnené kopce šesť a sedmtisícoviek. Toto by sme z Ghunsy len ťažko uvideli. Naše kroky však viedli vyššie. Jano s Tomášom nabrali rýchlejšie tempo. Ja som cestou fotografoval a snímal kamerou celkom zaujímavé zábery.

Onedlho sme sa dostali do miesta, kde sa v strmom stúpaní objavili menšie snehové polia. Ešte niekoľko metrov výstupu a stál som na parádnej vyhliadke vo výške asi 3650 metrov. Hlboko v údolí ako na dlani Ghunsa, v diaľke zrejme osada Khambachen, ale po pravej ruke neskutočne nádherná ľadová pyramída Jannu. Naozaj skvost. Svojím tvarom sa ale nedá prirovnať k himalájskemu Matterhornu Ama Dablamu (6812 m), no pohľad na ňu bol očarujúci. Oproti na severe sa nad celým údolím vypínal hrebeň Sharpu I., II., III., a IV. Tento kopec tvoria naozaj štyri vrcholy, ale sú od seba dosť vzdialené. Pomyslel som si, že vyšliapaných asi tristo výškových metrov pre aklimatizáciu stačilo. Otočil som sa a pomaly schádzal dole s rukami plnými fotoaparátov, kamery a paličiek. Teraz som mal neustále pred sebou Sharpu III. Pomrkával som po tom Khambachene. Na celkom príjemnom mieste som zhodil z chrbta batoh, vytiahol mapu a skúšal pomenovať okolité kopce. Blízki Khabur (6532 m) a Phole (6645 m) mi problémy nerobili. V diaľke, práve niekde na úrovni Khambachenu, som rozoznal Merra (6345 m). Určovať ostatné už bolo problematické. Buď ich nebolo vidieť alebo sa nedali identifikovať. Zbalil som mapu a ostatné veci a dosť rýchlo zbehol na prvú lúku pri potoku, kde sa pásli statné jaky. Tu som si vybral jedného „fotogenického“ krásavca, ale nevšimol som si či to predsa len nebola jačia krásavica, ktorému som sa začal s fotoaparátom i kamerou venovať, takže vzniklo pár záberov aj z himalájskej fauny. Vrátil som sa do osady a onedlho za mnou prišli aj Jano s Tomášom. Tí si vyšli až pod sedlo Tamo la (3950 m). Bol čas obeda. Okolo trinástej hodiny sme si dali dobré porcie instant polievok z našej destinácie, k tomu tibetský chlieb a dusený karfiol s mrkvou a zemiakovými hranolčekmi. Čudná skladba stravy, ale na aklimatizačný deň celkom postačujúca. Odpoludnia sa pri ohnisku objavili policajti. Zrejme im zavoňala naša strava. Ich čudný alebo skôr prihlúply chlapík v podobe akéhosi sluhu a zároveň kuchára drvil na kameni koreň zázvoru. Vyrábal z toho kašu a potom ju servíroval spolu s ryžou policajtom. Vtedy nás neponúkli. On totiž ten ich „kuchár“ bol naozaj svojím spôsobom zaujímavý a pripomínal výzorom i správaním štvorpercentnú svetovú menšinu. Jeho grimasy, pohyby a chôdza to len potvrdzovali.

V našich zemepisných šírkach by ho niekto nazval blbom. A to by sa vôbec nemusel uraziť. Debata s policajtmi bola neplodná a tým aj krátka. Okolo nás neustále behali miestne deti, ale aj také, ako by povedal Julo Satinský, miestne „čučoriedky“. Chichotali sa, no v prípade pokusu o fotografiu sa rozbehli domov. Náš aklimatizačný deň sa chýlil ku koncu. Priebežne sme si urobili poriadok v našich batožinách, najmä ja v „igelitkách“ s vecami do prepravných vakov, ktoré nosili nosiči. Ráno sme im ich odovzdali celkom slušne pobalené a zviazané, ale oni ich odpoludnia väčšinou odovzdali ako by ich žuli jaky. Ale s tým sme rátali, takže takéto prebaľovanie nastávalo každý druhý, tretí deň. Stmievalo sa a s ním nastávala aj večerná pohoda. Kami sa pochlapil s menu. Večer sme sa  od neho dozvedeli, že na druhý deň je buddhistický Nový rok. Takže som skonštatoval, že dnes bol vlastne pre nás automaticky Silvester. Kamiho menu bola pizza. Od rána vykrikoval, že dnes varí večeru on. Asi sa chcel pred nami ukázať ako zdatný kuchár, ale pizza sa mu nejako nevydarila. Kuchára Pasanga si zvolil za pomocníka. Lenže národné jedlo Talianov túto krajinu ničím nepripomínalo. Navyše čudnú opečenú hmotu posypal jačím syrom. Tvorivý kolektív sa čudoval, že som ich stravu ohrdol. Na toto som už vôbec nemal a doposiaľ nemám žalúdok. Tak ako na pravý tibetský čaj. Tibetský čaj? Majiteľ, prípadne majiteľka ubytovne, teda lodge, má vo svojej kuchyni vlastnícke právo a teda receptúry pitného či stravovacieho režimu určujú oni. Jedálny lístok je len taký image pre turistov najmä z USA, ale aj trekárov či horolezcov z celého sveta. Oni tí Amíci sú naozaj samostatnou kapitolou. Málokto im porozumie, nie je to ani tak z hľadiska jazyka, ale to všetko ostatné okolo. A je jedno či je to „teta“ v mojom veku alebo „young boys“ v opačnom garde. A tibetan tea? Tibetský čaj je naozaj „zázrak“. Ale ako pre koho. Domáca pani v kuchyni, ktorú volajú „didi“ vo veľkom hrnci ohrievala vodu. Žiadne kachle či sporák. Len malá piecka s otvorom pre niekoľko polienok, na ktorej dokázala uvariť takmer zázraky. Vrcholom chutí boli „boiled potatoes“, varené zemiaky a niekde inde chuťovka „fried potatoes“. Teda opečené zemiaky. Toto si málokto vie predstaviť, ale napríklad v tatranských chatách ich nedostanete. Parené buchty či iné vysokohorské „menu“ od tatranských chatárov Mira Jílka či Viktora Beránka tu nehrozili. Vrátim sa k tibetskému čaju. Do vysokej a úzkej drevenej nádoby naliali roztopené jačie maslo so soľou a zaliali horúcim čajom.

Tekutinu premiešali a potom nalievali do veľkých čajníkov. Čaj mal osobitnú svetlohnedú farbu a na povrchu plávali mastné oká jačieho masla. Pre miestnych obyvateľov je tibetský čaj celodenným nápojom. Vypijú ho naozaj vo veľkých množstvách. Mne však stačilo privoňať k tuku himalájskej „hovädziny“. Odporný zápach. Opäť mi tieto pachute pripomenuli domovinu. Pred veľa rokmi som sa dostal už ani neviem ako k „darčeku“. Na Kysuciach mi darovali miestnu „pochúťku“, bravčové mäso naložené v soli. Vraj bolo v „dieži“. Ale to ani nebol zápach. Smrad ako keď sa na vojne vyzula rota „bigošov“. A tak to bolo aj s tým jačím maslom. Nechcem nikomu dopredu kaziť chute na cestách. Nie je to však len o Himalájach, ja „hovädzie“ mlieko nemusím ani tu na Slovensku. Kto chce nech skúsi špeciality svojej dovolenkovej destinácie. Dajte si opečeného potkana, lastovičie hniezda alebo nejakého zhnisaného chrústa. Ja budem radšej hladný. Týmto ale naozaj neodrádzam „fajnšmekrov“. V Sagarmathe som nevydržal byť hladný viac ako dva dni, vždy to poistili zemiaky. Tu sa stalo, že bol aj deň, keď som takmer nič nejedol. Akurát tie raňajkové pokusy, neskôr riedka polievka a večer málokedy niečo po mojej chuti. Jano s Tomášom sa už aj čudovali ako dokážem chodiť. Tu predbehnem udalosti. Keď sme sa po piatich týždňoch vrátili domov, postavil som sa na váhu a bol som o deväť kíl chudší. Z 82 som išiel na 73 kilogramov.

Nohavice na mne len tak viseli. Ale vráťme sa opäť do hôr. Je pravdou, že v každej cieľovej osade som po príchode neodmietol ponuku chalanov z „kitchen group“. Snažili sa mi ulahodiť. Naozaj ako napríklad horolezcov fajčiarov pri extrémnych výstupoch dopovali cigarety, mne najlepšie ulahodila plechovica piva. Nosiči ma volali „Mr. Beerman“. Nech si každý o tom myslí svoje. Nech tam ide a potom uvidí, či je lepšia plechovka piva alebo zjesť „glej“ nazvaný honosne „porridge“. Viem, išiel som tam dobrovoľne, dokonca vtedy ešte aj v rámci svojej dovolenky. Každý máme iný názor na trávenie dovolenky. Večera skončila a zatiaľ čo sa Jano, Tomáš a Kami s nosičmi presunuli do neďalekej Selele La lodge „hýriť“ a oslavovať „Silvester“ pri tongbe, ja som zaliezol do spacáku a sníval sny o zajtrajšej ceste.

 

13. deň: sobota – 14. apríl (Ghunsa – Khambachen 4155 m)

Podľa nepálskeho kalendára Bikram Samba bol Nový rok a písal sa rok 2064. Posilvestrovská noc bola celkom pokojná až na to, že sme spali v nadmorskej výške vysoko nad štyri tisíc metrov. Naše „novoročné“ ráno sa ničím nelíšilo od tých predošlých. Klasický budíček o šiestej, hot water a black tea nás dostali zo  spacákov. Nosiči už pobehovali, takže sme po dni voľna rýchlo balili batožinu. Pri raňajkách, vaječná omeleta, porridge, toasty, džem a klasický black tea, Jano s Tomášom rozprávali zážitky zo „silvestrovskej“ noci. Chalani nosiči sa „naliali“ tongbou a kuchár Dawa mal so svojím bubienkom sólo. Domáce osadenstvo spievalo miestne hity. Ale vyskytol sa aj prípad, keď ktorýsi z nosičov nezvládol pitný režim a jeho tongba potupne skončila za rohom domu. Aj to sa stáva. Pri raňajkách sme vyfasovali „suchý obed“ – toast, kúsok párku pravdepodobne z konzervy Kamiho „pozostalosti“ a varené vajce. Takže veľká prestávka na obed nebude. To znamenalo, že máme pred sebou dobrú trasu. Medzitým, ako sme raňajkovali, policajti riešili dilemu s kozou. Na oslavu Nového roka sa rozhodli ukončiť pozemskú púť zástupcu domácej fauny. Tomáš, povolaním lekár záchrannej služby, pohotovo zdokumentoval tento akt. Ja na takéto veci nemám žalúdok. Buddhisti sú mierumilovní a v živote majú jednu zo zásad, že nič živé zbytočne nezabijú. Táto myšlienka ma práve vtedy napadla. Možno však majú niekedy mimoriadny dôvod túto zásadu porušiť. Veď ani u nás niektorí veriaci nejedia v piatok mäso. Podotýkam niektorí... A keby áno, tak pred svojím „najvyšším“ si ten nejaký hriech potom vymodlia či iným spôsobom zdôvodnia. My sme pokračovali v ceste, a tak neviem ako a kde koza skončila. Pravdepodobne naozaj policajtom spestrila novoročný obed. Akt s kozou nás zdržal, a tak sme z Ghunsy odišli až okolo pol deviatej. Šliapali sme opäť na východ údolím rieky Ghunsa Khola po jej južnom brehu.

Stúpanie bolo zo začiatku príjemné, ale postupne sme začali naberať výšku. Zloženie stromov v lese sa menilo. Rododendróny, smreky a borievky. Veru borievkové stromy. U nás malé kríky, tam stromy. Prešli sme cez niekoľko vyschnutých korýt potokov, ktorými stekajú vody zo severných svahov Jannu. Asi po dvoch hodinách sme prišli do miesta Ramphuk Kharka (3720 m), kde bol jeden z mála mostov v širokom okolí, po ktorom sme prešli na severný breh rieky. Most je zrejme pozostatkom časov, kedy tadiaľto prechádzali aj slovenské horolezecké výpravy do B.C. Pangpema. Bez problémov sme prekonali túto prekážku. V rámci krátkej prestávky sme skonzumovali obed. Aj to celkom chutilo a najmä sme nabrali sily pred ďalšou cestou. Od mosta sa zmenil ráz krajiny. Stromy v lese sa postupne menili na kríky. Stúpanie bolo čoraz strmšie. Dýchanie sa zrýchlilo a s ním sa zväčšil aj počet krátkych prestávok na vydýchanie sa. Dostávali sme sa do miest, kde končila hranica lesa a pred nami bolo už len niekoľko kríkov a trávnaté svahy. Chodník nás viedol do dosť nepríjemného terénu. Na sutinovom povrchu sa veľmi zle kráčalo. Drobné kamienky kĺzali pod nohami. Strmý chodník smeroval po odtrhnutých svahoch, takže bolo naozaj potrebné držať sa ľavej strany. Totiž vpravo pod nami boli snáď tristo, štyristo metrové zrázy, ktoré končili v búrlivých vodách Ghunsa Kholy. Po pravej strane vysoko nad nami sa vypínal nádherný Khabur a za ním sme občas zahliadli ľadovú pyramídu Jannu. Kami s Dawom a Janom s Tomášom mi „utiekli“, no nosiči boli za mnou niekde „dole“. Neustále som robil zábery okolitých kopcov. Veľmi často nasledoval rituál s fotografovaním, batoh zložiť z chrbta, vytiahnuť fotoaparát, kameru, zdokumentovať okolie a potom všetko opäť do batoha. Toto sa veľakrát opakovalo. V týchto miestach sme prekročili výškovú hranicu štyri tisíc metrov. Obloha sa zatiahla, dážď visel doslova na vlásku, ale zatiaľ sa nič nedialo. Citeľne sa ochladilo. Pri stúpaní do malého sedielka som si všimol, že ďaleko za mnou idú po chodníku dva jaky. Moja chôdza sa spomaľovala. A jaky si išli svojim tempom. Po pravej strane cez údolie sa objavil mohutný ľadovec Jannu Glacier. Samozrejme to chcelo opäť foto. Medzitým som s úžasom pozeral ako okolo mňa „prehrmeli“ dva jaky. Mali doslova „pekelné“ tempo. Išli naprázdno. S úctivosťou pred metrákmi „hovädziny“ som sa im vyhol, teda lepšie povedané rýchlo vybehol doľava na malý skalný stupeň. Asi by nebolo príjemné sa skotúľať dole strmým svahom.

Pri jednej z mnohých zákrut pri stúpaní  ma čakal Dawa. Videl, že zaostávam, tak počkal na mňa a zobral mi batoh. Najprv som sa bránil, ale potom súhlasil, no kameru a fotoaparát som si nechal pri sebe. Niežeby som nevládal uniesť nejakých dvanásť, trinásť kilogramov, ale bolo to priateľské gesto. V diaľke pred nami sa objavil Khambachen (4155 m), posledná obývaná osada v údolí pod Kangchenjungou. Ale aj tá býva obývaná tak ako Ghunsa od jari do jesene. Klesali sme do nižšieho údolia a prešli cez úzke drevené lávky ponad niekoľko potokov stekajúcich z ľadovcov Sharpu Glacier a Nupchu Glacier. To sme už vlastne vchádzali do osady. Bolo pol druhej popoludní. Dawa a ja sme zamierili do jedného z mála obývaných domov. Väčšina ešte zívala prázdnotou. Totiž práve v tomto období sa sem na leto sťahujú Šerpovia a Tibeťania zo svojich nižšie položených obydlí. Tu strávia leto, vypestujú niečo málo pre svoje prežitie, jaky sa napasú na okolitých stráňach a na zimu opäť zídu do svojich zimovísk. Na malom políčku pri dome sa „motal“ jak zapriahnutý do primitívneho dreveného pluhu. Bol to skôr taký zahnutý kôl. Poháňačom bola staršia žena. Tak klobúk dole. 21. storočie a takýto pracovný nástroj. Kami nám vybral ubytovanie. Žiadny stan, ale malá miestnosť so samostatným vchodom, ale o rozmeroch asi tri krát dva a pol metra. V nej jedna dvojpričňa, ktorú obsadili Jano s Tomášom a ja samostatnú „veliteľskú“ pričňu. Ale to sme sa dohodli. Chalani uznali môj bradový „melír“.

Keď sme sa chceli prezliecť, tak len vonku, pretože vo vnútri nebolo kde. Kami nás zaviedol k domácej „didi“ do blízkej lodge. Z vonku nie veľmi príťažlivá stavba, ale vnútri dosť veľká jedáleň. V chodbe pred ňou poriadna kopa sušeného jačieho trusu. V týchto končinách naozaj prepotrebný materiál. Energetici zo SPP či Enel by tu neuspeli. V jednom z rohov jedálne stála pec, z ktorej sálalo príjemné teplo. Z trekárov sme tu boli sami, takže celý priestor „patril“ nám. Na malej stoličke pri peci sedela stará „teta“. Naši kitchen boys v spolupráci s „didi“ pripravili tibetan tea. Chalanov som obdivoval, ako to môžu piť. Dal som si našu klasiku black tea bez cukru. Didi nám ponúkla zemiaky varené v šupke. Doposiaľ sme boli bez hygieny, ale prsty na rukách mali rovnakú farbu ako šupka zemiakov. Malé horúce zemiaky postupne mizli v našich žalúdkoch. Chalani od kuchyne nahriali teplú vodu na hygienu, a tak sme aspoň trochu osviežili, čo s úľavou pocítili najmä nohy. Potom sme sa vrátili do jedálne, ale Jano s Tomášom onedlho odišli. Zrejme sa prejavil deficit spánku „silvestrovskej“ noci. Ja som sa v jedálni presunul k oknu a začal tvoriť zápisky do denníka. Vo dverách sa objavil Kami so svojim typickým úsmevom na tvári, ktorý ešte viac zvýrazňoval jeho predný zlatý zub. V ruke držal fľašu. Veľavravná veta „Miro, San Miguel, OK?“ mňa povzbudila do intenzívnejšieho písania. Chlapča sa staralo. Vtedy ma vôbec nenapadlo, že pijem pivo v najvyššej nadmorskej výške počas tohto treku. Cena? To momentálne nebolo podstatné. Ak máte na niečo chuť, tak si to kúpite. Keď si spätne premietnem predošlé treky, tak mi vychádza, že pivo som v Himalájach pil najvyššie v údolí Khumbu pod Everestom v osade Lobuche, čo bola nadmorská výška na úrovni pár metrov pod vrcholom Mont Blancu. A najnižšie? Pravdepodobne v priebehu tohto treku v údolí rieky Tamur Khola v osade Chirwa (1330 m).

Toto som ale nepísal preto, aby som si robil tabuľku pivných výškových rekordov, bral som to ako individuálnu realitu. Bolo asi pol piatej, slnko začalo zapadať, Khambachen sa pomaly lúčil s týmto dňom. Vyšiel som s fotoaparátom von. Pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka sa nádherne zasnežené kopce Khabur, Jannu, Merra či Nupchu, ale aj v pozadí Sharpu I a IV stali cieľom mojich fotografických záberov. Blížil sa večer. Jano s Tomášom dospali svoje deficity a zišli sme sa pri večeri v jedálni. Zeleninová polievka a cestovina s omáčkou neidentifikovateľného a neznámeho pôvodu, boli stravou na oslavu Nového roku. Ako prémia nasledovali malé porcie mandarínkového kompótu. A za tým všetkým prípitok s black tea. Po večeri som si s chalanmi vymenil pozície. Ja do spacáku a oni ostali v jedálni s nosičmi. Zopakovali si „silvestrovský“ večer pri „hudbe“ Dawovho bubienka. Ale „večierok“ netrval dlho. Ráno nás čakala ďalšia etapa treku.

 

14. deň: nedeľa – 15. apríl (Khambachen – Lhonak 4785 m)

Túto noc som nemal vydarenú. Pobolievala ma hlava, takže som sa nie veľmi dobre vyspal. S budíčkom sme to v tento deň nepreháňali. O siedmej zabúchal na dvere „stajne“ Lache s čajníkom plným black tea. Vonku bolo dosť chladno, ale slnečno. Na kamenistom nádvorí nosiči natiahli na zem plastovú plachtu, na ktorej servírovali raňajky. Výhľady po okolí boli úžasné. Slnkom zaliate kopce a modrá obloha bez jediného mraku ešte viac zdôrazňovali začiatok krásneho dňa. Tradičné raňajky sme absolvovali v rôznych polohách. Dokonca Tomáš ako rímsky cisár po ležiačky. Ponúknutú polievku som odmietol. Vypil som čaj a zjedol jednu tatranku. Chalani dojedli moju porciu polievky a nachystali sme si do fliaš čaj na cestu. Dnes nás čakalo prevýšenie asi šesťsto metrov a úplne posledná osada pod Kangchenjungou, Lhonak (4785 m). Z Khambachenu sme vyrazili na cestu o deviatej. Vyšli sme z osady a hneď začali strmo stúpať do svahu.

Nad osadou pri malej stúpe pásli deti jaky a kozy. Po vyjdení prvého kopca sa pred nami otvorilo široké údolie a na jeho dne tiekla už podstatne menšia rieka Ghunsa Khola. Niekoľkokrát sme zišli po chodníku k rieke až na dno údolia, aby sme opäť stúpali hore. Dostali sme sa do sutinového terénu, takže s batohmi na chrbtoch sme len s námahou udržiavali rovnováhu nad hlbokými priepasťami. Ktovie ako sa s týmto terénom vyrovnávali nosiči. Po pravej strane nás sprevádzal mohutný tok ľadovca Jannu Glacier a nad ním sa vypínala ľadová krása Jannu. Onedlho bolo pred nami počuť mohutné dunenie. Prišli sme k vysokému vodopádu, ktorý stekal z topiaceho sa snehu a vytváral mohutnú riavu, ktorá sa s rachotom valila okolo nás do rieky. Od vodopádu nasledovalo ďalšie stúpanie až sme sa dostali na skalnatú plošinu porastenú vysokohorskou trávou. V tomto teréne sa už ľahšie kráčalo, ale „idyla“ netrvala dlho. Toto miesto nazývajú Ramtang, napriek tomu že nie je vôbec obývané, niektoré výpravy tu kempujú. Opäť sme sa dostali do skalnatého terénu medzi veľké balvany. Práve v tých miestach sme ju prvýkrát zahliadli. Na vlastné oči a takmer „na dosah“ sme mali tretiu najvyššiu horu sveta. Kangchenjunga, s nadmorskou výškou, ktorú tvorí zaujímavé dvojčíslie 85 a 86, teda 8586 metrov. Nasledovala krátka prestávka na zábery fotoaparátmi a kamerou a potom už sme prišli na menšiu vyvýšeninu, od ktorej sa údolie delilo na dve časti. Vľavo, teda na sever k hraniciam Číny a Tibetu k ľadovcu Lhonak Glacier a niekoľkým šesťtisícovkám, vpravo či na východ alebo skôr rovno pred nami okolo Kangchenjunga Glacier do B.C. Pangpema a pod severnú stenu Kangchenjungy. V ústí týchto údolí sa nachádza neveľké jazero, ktoré bolo tentoraz dosť vyschnuté, ale jeho malé prítoky nám párkrát dali zabrať pri ich prekonávaní. Bolo pol druhej a my sme prichádzali do Lhonaku. Je to neobývaná osada,  do ktorej na letnú sezónu vyjde len niekoľko pastierov jakov.

Pastieri sú vlastne aj jedinými obyvateľmi asi piatich kamenných domov, ktorí sa postarajú aj o teplo v ich príbytkoch. V čase nášho príchodu bol obývaný len jeden a práve pri ňom skončila naša dnešná trasa. Celé dopoludnie pražiace slnko sa schovalo za prichádzajúce mraky, takže sa vzápätí aj ochladilo a začal fúkať nepríjemný vietor. Nakoľko nosiči boli niekde vzadu, Kami nám zabezpečil krátky pobyt v tmavej miestnosti, kde ako-tak horel malý ohník. Tomáš a ja sme začali pociťovať bolesti hlavy. Jano statočne odolával. Darmo, mladý organizmus sa lepšie aklimatizoval. Onedlho prišli nosiči a začali stavať stany. My sme zatiaľ posedávali pri ohni a snažili sa aspoň trochu zahriať čajom. Našťastie čiernym. Občas sme na oheň priložili dobre vyschnutý jačí trus, ktorý bol uložený na veľkej kope pri vchode. Pastiera, ktorý „prevádzkoval“ toto obydlie, sme stretli deň predtým ako prichádzal s dvomi jakmi do Khambachenu a pokračoval do Lhonaku. To bolí tí dvaja sólisti, čo ma predbehli v strmom stúpaní. Mali sme šťastie, že pastier bol tu. Alebo mu Kami povedal, že ideme sem, tak zacítil prílev nejakých finančných zdrojov. Naša obsluha kuchyne vyrobila na večeru cesnakovú polievku a dhal bhat. Nič mi nechutilo, tak som aspoň „vychlípal“ teplú polievku. Dhal bhatom som ohrdol. Práve tu sa u mňa a Tomáša prejavili niektoré príznaky výškovej choroby. Zaujímavé, že počas troch predošlých trekov som nič také nespoznal. Pobolievanie hlavy, nechutenstvo, malátnosť, celková únava spojená možno aj malým prísunom stravy zapríčinili tento stav. Po dohovore s Kamim som prespal v búde a Jano s Tomášom vonku v stane. V deravej streche domca poriadne fúkalo. Čakal som kedy začne pršať a ja poputujem do stanu. Preventívne som si dal aj tabletku na spanie, ale nie veľmi zabrala. Noc bola nepokojná a najmä dlhá. Hlava neustále bolela. Tma vonku nemala konca. V polospánku som sa už nemohol dočkať rána. Ako sa neskôr priznal Tomáš, aj on sa cítil podobne. 

 

15. deň: pondelok – 16. apríl (Lhonak - Khambachen)

Nakoľko noc bola doslova nepríjemná, ako šéf výpravy som rozhodol, že Lhonak je pre nás konečnou stanicou. Tomáš i ja sme potrebovali zostúpiť nižšie. Cez to všetko, že panovalo slnečné počasie, dnešný plánovaný presun do B.C. Pangpema som zrušil a logicky aj na ďalší deň naplánovaný samotný výstup na Drohmo View (cca 6000 m) pod Drohmo Peak (6850 m), kde sme chceli vystúpiť na vyhliadku a odtiaľ si pozrieť severnú stenu a vrchol Kangchenjungy. Boli sme blízko od cieľa, ale uprednostnili sme zdravie pred zbytočným hazardom. Z hľadiska nadmorskej výšky sme nič mimoriadne neabsolvovali. To nech zváži čitateľ týchto riadkov. Po spoločnom dohovore ráno okolo siedmej Jano s Dawom odišli vo dvojici do B.C. Pangpema. Ostatní nosiči a aj Kami mali teda voľno. „Relaxoval“ som v spacáku. Čaj bol jediný nápoj či strava, ktorý som do seba dostal. Okolo desiatej som sa prebral z nočnej „kómy“ a v rámci hygieny a telesných potrieb som len naľahko s fotoaparátom a kamerou vyšiel do najbližšieho okolia. Bolo mi už podstatne lepšie ako deň predtým, ale nič som nechcel riskovať.

Až od Kamiho som sa dozvedel, že aj Tomáš išiel s jedným nosičom smerom k Pangpeme. Sám som teda vyšiel na blízku bočnú morénu ľadovca Kangchenjunga Glacier a „kochal“ sa krásou hôr. Široká ľadovcová rieka vytvárala mesačnú krajinu. V diaľke sa vypínali nádherne zasnežené kopce Nepal Peak (7168 m), Pyramid Peak (7123 m) a Twins (7004 m), ktoré tvorili prírodnú hranicu s Indiou, konkrétne s kniežatstvom Sikkim. Priamo nad mnou sa týčil Wedge Peak (6102 m), v miestnom jazyku ho nazývajú Phunphun Chuli, so severnými zrázmi spadajúcimi do ľadovca Kangchenjunga Glacier. Moju vychádzku som si predĺžil na ďalší výstup po juhozápadnom úpätí bezmenného kopca. Stále som chcel vidieť viac a viac, a pretože hlava trochu prestala bolieť, odvážil som sa na vyšší výstup. Pripomenulo mi to môj druhý himalájsky trek, keď som podobne relaxoval so zápalom priedušiek v okolí Pheriche. Malým žľabom som vystupoval vyššie až som sa dostal podľa výškomeru niekoľko desiatok metrov nad päťtisíc metrov. Sadol som si na balvan a s fotoaparátom „cvakal“ zábery. Horúce slnko a smäd ma ale zahnali späť. Hlboko dole pod mnou po chodníku kráčali dve osoby. Tomáš a nosič.

Vrátil som sa aj ja. Nakoľko Tomáš vyrazil neskoro, do Pangpemy by to nestihol, a tak sa radšej otočil späť. Čo bolo rozumné. Zbalili sme si veci a pripravili na cestu dole. Nosiči odišli pred nami na trasu a my sme čakali na Jana s Dawom. Boli v nedohľadne, a tak Kami rozhodol, že ideme dole a nechal u pastiera odkaz, že sa vraciame. Ešte som urobil snímky na „tibetskú“ dolinu s kopcami Dango Peak (6250 m), Tinjung (6097 m), Pandra (6850 m), Lashar (6930 m) a Janak Chuli (7090 m). Mal som zmiešané pocity, že odchádzame a Pangpemu nenavštívíme, ale naozaj nestálo za to ďaleko od civilizácie hazardovať so zdravím. Rozlúčili sme sa s nádhernou panorámou kopcov a okolo poludnia sme už kráčali späť. Tak ako sme sem vystupovali veľmi pomaly, tak teraz to išlo celkom rýchlo. Tempo sme zvoľnili, pretože opäť sa na prvé miesto dostali zábery hôr. Bolo zaujímavé, že asi po zdolaní dvestometrového klesania ma hlava úplne prestala bolieť. Podobne bol na tom aj Tomáš. Takže sa naozaj potvrdilo, že najlepším liekom pri týchto problémoch je znížiť nadmorskú výšku, teda zísť niekoľko sto metrov nižšie. Boli sme naprosto fit, no bohužiaľ  na prípadný návrat do Pangpemy už nebol čas. Naša cesta pokračovala ďalej.

Páliace slnko a teplé počasie nám síce uberali zo síl, ale vďaka dostatku čaju sme zvládali zostup celkom v poriadku. V poslednom klesaní pred Khambachenom nás dobehli Jano s nosičom. Tí dvaja museli poriadne rýchlo kráčať. Jano mal na rozdiel od nás dvoch výhodu, že sa nezdržiaval fotografovaním. Okolo pol tretej sme prišli po necelých štyroch hodinách chôdze spoločne   do osady. Viem, že trekári absolvujú úsek z Lhonaku do Ghunsy na jeden záťah, ale my sme sa tak rýchlo nemuseli ponáhľať. Ubytovali sme sa v našej „spálni“. Po iných trekároch ani stopy. Opäť sme tu boli jedinou výpravou. Domáci sa o nás vzorne starali. Dokonca sme „spáchali“ očistnú hygienu v teplej vode. „Didi“ v jedálni rozrobila „čerstvú“ tongbu, takže Jano s Tomášom, ale aj nosiči sa „rozparádili“. Ja som tradične absolvoval „svätého Michala“ za nejakých 350 rupií. Pochutil. Bol to pre mňa všeliek. Dávno som zabudol na bolesť hlavy a malátnosť. Teraz bolo dobre. Takisto sa javil aj Tomáš. Pri posedení v jedálni sa „rozprúdila“ debata s domácou paňou. Starala sa o starú matku, ktorá bola nemá a väčšinu času presedela v kútiku pri peci. Jano nám porozprával o svojej ceste do B.C. Pangpema. Cesta bola síce ešte dosť dlhá a chodník plný zosunutej pôdy, takže museli často improvizovať. No, stúpanie už nebolo strmé. Ako jediný z našej trojice sa teda dostal do B.C. Pangpema a splnil prvú časť programu treku aj keď sľubované výhľady z Drohmo View sa nekonali. Škoda, že nám to nevyšlo. Pri tom všetkom sme ale zabudli na zdokumentovanie jeho cesty. On so sebou nemal fotoaparát a my sme mu žiadny nedali.

Návrat späť bez „base campu“ ma mrzel, pretože sme boli tak blízko cieľa. Keď som sa vrátil z treku domov, tak som si rozoberal príčiny čiastočného neúspechu. Došiel som k záveru, že trek bol naplánovaný dobre, jednotlivé trasy a dni taktiež, len si myslím, že som urobil jedinú chybu, keď sme mali po príchode do Khambachenu tam zostať ešte jeden deň a urobiť si ďalší aklimatizačný výstup. To sme neurobili a na jeden záťah, teda za dva dni sme z Ghunsy vyšli do Lhonaku, čo predstavovalo prevýšenie okolo tisícštyristo metrov, čo bolo zrejme osudné. Mali sme si dať za cieľ len B.C. Pangpemu a Drohmo Peak View a skúsiť ho splniť aj za cenu, žeby sme sa pri nejakých problémoch vrátili nižšie a potom aj viackrát sa pokúsili ísť do B.C. Pangpema. Tým by sme ušetrili čas a plán treku upravili tak, aby sme neprechádzali na južnú stranu Kangchenjungy. Aj tak sme pre zlé počasie nešli do južného B.C. Toto mi však „došlo“ až doma. Bohužiaľ. Ale sú to všetko už len teoretické úvahy typu „...po boji je každý múdry...“. Pár minút neskorého odpoludnia som strávil vonku fotografovaním. Dnešný deň bol prvým na treku kedy nepršalo. Program nášho odpoludňajšieho vysedávania v jedálni zmenil čas večere. Pasang s Lache pripravili zeleninovú polievku, ktorá vyzerala akoby v mútnej vode boli uvarené lopúchové listy, ale podstatné bolo, že sme mali prísun teplej tekutiny. Druhým chodom bol opražený hrášok so zemiakmi a poriadne pikantnou omáčkou. Veru, aj mi vyhŕkli slzy. Nie od šťastia, ale štipľavý pokrm som sa pokúšal zmierniť horúcim čajom. Asi si viete predstaviť aký to malo úspech. Jano s Tomášom ešte stále „cmúľali“ tongbu, ale ja som už zostal verný čaju. Pri odchode z jedálne sme ostali stáť s otvorenými ústami. Všade okolo nás tma a nad nami obloha, na ktorej „plávali“ stovky či tisíce rozžiarených hviezd. Bolo to ako v rozprávke. Po únavných dvoch dňoch sme s chuťou zaliezli do spacákov. Nasledoval tradičný predspánkový obrad v podobe „náprstku“ čírej tekutiny s obsahom 52 „grádov“. Ten v predošlú noc chýbal, pretože nikomu nechutilo a to už bola naozaj vážna vec. Takto povzbudení sme sa oddali nočnému odpočinku.

 

Další z této destinace

Další obsah od tohoto autora