Zo Suketaru do Gyaply, část 2.

6. deň: sobota 7. apríl (Suketar - Phurumba 1860 m)

Ráno nás zobudili chlapci od kuchyne. Neveril som vlastným očiam alebo ušiam, keď ma o šiestej budil neznámy hlas: „Sir, black tea for you“. Hm, tak toto nemusím mať. Ale Kami mi o niekoľko minút neskôr povedal. „This is full service“. A ja na to jemu takmer „rýdzou“ slovenčinou: „Ty pako, veď to vyzerá ako tí japončíci pred pár rokmi v Namche Bazaar a ešte k tomu na kopci v našej obľúbenej Panorama Lodge, kde som sa mimochodom neplánovane stretol s našou slovensko-poľskou horolezeckou výpravou, ktorá mala v pláne zdolať Makalu (8463 m), s Maťom Gablíkom, Vladom Štrbom, Petrom Frankovičom a Piotrom Pustelnikom. Práve vtedy tam mali  Japonci svoj „full service“ a pri veľkých stoloch  konzumovali snáď žihľavu alebo nejaké zelené listy...“. Ale bola to aspoň milá spomienka na chalanov, pred ich výstupom na osemtisícovku. A veru vtedy celú výpravu Slovákov a Poliakov naháňali maoisti. Mali smolu. Myslím maoisti. Maťo Gablík zdolal vrchol Makalu a maoisti, no ktovie ...? Dnes sú asi v nepálskom parlamente. Najmä ich boss súdruh Prachanda. Jeho obrázky, ale aj nápisy a zástavy sme neskôr videli po celom Nepále. Zrejme dosiahol svoj „Everest“.

Nosiči nám doniesli v malých plastových lavóroch teplú vodu na umytie. Aj teraz sme neveriacky krútili hlavami. Pomyslel som si, ešte tak postaviť stan s latrínou a skolabujem. Tentoraz nie. Rýchlo sme si pobalili veci, naplnili batožinu tak, aby si ich nosiči mohli pripraviť na cestu. Keď spomínam balenie, tak chalani, Jano aj Tomáš veľmi často pozorovali s úsmevom môj proces balenia. Totiž všetky osobné veci som mal rozdelené podľa druhov materiálu v „igelitkách“ s reklamou jednej žilinskej firmy. A určite ich bolo aspoň desať. Medzitým som pozoroval jednotlivé osoby nášho zabezpečovacieho štábu. Každý presne vedel čo má robiť. Chlapci od kuchyne pripravovali raňajky a asistovali im ešte ďalší dvaja nosiči. Iní balili stany a ostatný materiál. A všetkých dirigoval Kami. Vtedy sme ich ešte nepoznali po menách, ale z našej strany tam snaha bola. Prišli sme do jedálne a pri raňajkách sme mali v našom kolektíve veľkú diskusiu. Kami maoistov nemiloval. Asi mal alebo stále má na to svoje dôvody. To nám povedal už predtým, keď sme s Janom s ním boli v Sagarmathe. Zrejme je to otázka kšeftu. Žije z výprav trekárov a horolezcov.

A má pravdu. Situácia sa v posledných mesiacoch zlepšila. Prímerie medzi kráľom, vládou a opozičnými maoistami sa v tom čase dodržiavalo. Pasang priniesol veľkú tácku s taniermi, na ktorých boli porcie jedla, vaječná praženica, placky chapatí, honey a jam. Píšem tie názvy tak, aby to vyznelo, že sme jedli exotiku. Bolo to úžasné... Veru, prvý deň áno. Jedlo sme zapíjali horúcim black tea. Tu sme sa presvedčili, že vajcia v poriadku prežili trojdňovú cestu v nemilosrdnej horúčave. Len som sa nesnažil predstaviť si, čo by sa stalo, keby naozaj došlo k hnačkám a iným sprievodným znakom prípadnej salmonelózy. Našťastie nič také sa v najbližších dňoch nestalo. Naozaj nám nič nechýbalo. Snáď už len nedočkavosť vyraziť na trasu. Bolo sedem hodín a náš dvanásťčlenný sprievod sa vydal na cestu. Cieľom dnešného dňa bola osada Phurumba (1860 m). Podľa mapy sme mali pred sebou asi tri, prípadne štyri hodiny klesania do údolia pod nami. Táto trasa sa normálne absolvuje ako odpoludňajšia túra po prílete na letisko. Zo Suketaru sme odišli smerom na východ, ale niekoľko minút chôdze za dedinou nás chodník viedol na sever. Miestna prašná komunikácia nás naozaj viedla dole z kopca. Prešli sme niekoľkými malými osadami obyvateľov národa Limbu. Žijú v nádherných malých domčekoch, ktoré miestami pripomínali rozprávky. Rôzne kombinácie farieb múrov dokresľovali zaujímavú krajinu.

Okolo domčekov majú Limbuovia malé políčka, na ktorých pestujú obilniny a na blízkych lúčkach sa pasie dobytok, byvoly, ovce a kozy. Ženy Limbov nosia v nose a ušiach veľké šperky zo žltého kovu. Obliekajú sa stroho, ale pekne. Dlhé sukne a blúzky hrajú pastelovými farbami. Muži nosia úzke dlhé nohavice a väčšinou košele s dlhým rukávom. A stretli sme aj takých, ktorí mali na košeli aj sako. Nakoľko dnešný cieľ nebol ďaleko a cesta viedla prevažne z kopca, nechceli sme od Kamiho, aby zaradil do programu lunch, teda obed. My sme naozaj nepotrebovali jesť. Naše raňajky v zložení chapatí, teda placky alebo tibetský chlieb s rôznymi prílohami v podobe vaječnej praženice, aj keď neraz s čudnou príchuťou cukru nás nasýtili. Mimochodom na sladkú praženicu som sa osobitne opýtal Kamiho či sa kuchár nepomýlil v kombinácii „sugar or salt“, teda cukor namiesto soli. Profík možnú chybu určite nepriznal. A cook už vôbec nie. Tak to malo byť a hotovo.Neskôr sa nám snažili kuchárski chlapci raňajky spestriť rôznymi ďalšími pochutinami ako bol pomarančový džem, med, milk coffee a podobné špeciality, ktorým som ja, na rozdiel od chlapcov, Jana i Tomáša, každý deň odolával.

 

Pre nás bolo z hľadiska času na treku nemilé prekvapenie, keď sme zistili, že nosiči ráno neraňajkujú, ale neskôr potrebujú po asi troch až štyroch hodinách chôdze dlhšiu prestávku, niekedy aj dvojhodinovú na oddych spojenú s prípravou obeda. Teda ako ja hovorievam, raňajkoobed, prípadne odpoludnia obedovečera. Väčšinou to bývalo okolo jedenástej. A tak vlastne v priebehu dňa jedia len dve jedlá. Obed a večeru. A vždy to bola ryža. Bolo asi pol dvanástej a my sme strmým klesaním po prašnom svahu zišli do blízkej osady. Prekvapilo ma, že sme už boli v Phurumbe, cieli dnešného dňa. Slnko nesmierne pieklo. Obišli sme jednoposchodovú ošarpanú budovu. Bola to škola. Za ňou, v zadnej časti bol prístrešok, ktorý zrejme predtým tvoril jednu z tried. Dokonca tam ostala čierna tabuľa s napísaným testom z angličtiny. S úsmevom sme si zopakovali vety základov angličtiny. Nosiči postupne prichádzali a my sme sa doslova rozvalili na vodorovnej plošine za školou. Jano aj Tomáš začali „loviť“ prvé slnečné lúče himalájskeho slnka. Ja, priznám sa, som sa slnku trochu vyhýbal. Moje zimno-jarné slnečné základy z Tatier som nepotreboval hneď tak rozvíjať. Tatry mi dali svoj základ a nechcel som nič preháňať. A navyše, boli sme vo „full service“ našej deväťčlennej skupiny. Stále som sa tejto skutočnosti bránil.

Pôvodne som si myslel, že naozaj ideme do akcie „free“ s ľahkou pomocou zabezpečenia stravy a nosičov. Žiaľbohu pre nás, aj tentoraz sa prejavila nepálska „pohostinnosť“. Asi ako všade na svete. Opäť sme sa presvedčili o profesionálnej práci všetkých členov nášho zabezpečovacieho tímu. Kami svojimi hlasnými výkrikmi, ktoré pripomínali najskôr buzerovanie nováčikov na vojne, organizoval nosičskú skupinu. Ale v konečnom dôsledku to bolo potrebné. Predsa len organizácia celej akcie potrebovala prísne vedenie. Veď my sme boli „zákazníkmi“. Vybavili sa mi v hlave tie dlhé  minúty debát na terase hotela Imperial Guest House s Govindom. Pekné slová typu „Best price for my friends“ alebo „This is good price for my best friend“ mi pripomínali skôr výkriky kolotočiarov na púti. Dojednávanie ceny v malej miestnosti „Green Horizonu“ bolo z mojej, prípadne zo strany chlapcov, ktorých som zlanáril na himalájsku akciu, ťažkým orieškom. Mailovým kontaktom sme boli dojednaní, ale skutočnosť na „runway“ bola trochu inakšia. Takže ponaučenie. Známi sprievodcovia, kamaráti, ale aj úplne cudzí díleri domácich cestoviek majú len jeden „problém“. Doniesť do firmy peniaze. A ani my sme sa tejto teórii neubránili. Ale odtiaľ potiaľ... 

Ale vráťme sa k treku. Časť personálu sa starala o kuchyňu a časť o ubytovanie. V rámci oddychu som si išiel prezrieť budovu školy. Podľa stavu budovy sa v nej veľmi dlho neučilo a mám pocit, že v poslednom čase bola využitá ako ubytovňa pre vojakov, ktorí tu pôsobili v boji proti maoistom. Alebo tu boli aj maoisti o čom svedčili nepálske nápisy a hviezdy. Boli namaľované modrou farbou, ale zrejme im na farbe nie veľmi záleží. Neďaleko školy, pri zamknutých záchodoch, bol jeden z mála miestnych vodovodov. Lache s nosičom Dharmom nanosili dostatok vody pre kuchyňu. Ostatní sa venovali postaveniu stanov. Našťastie sme boli len traja, takže dva stany pre nás a jeden pre Kamiho a kuchára Pasanga boli veľmi rýchlo postavené. Je zaujímavé, že postavenie kuchára v takejto výprave je veľmi dôležité. Bolo to vidieť už v čase príprav treku, keď sme riešili finančné zabezpečenie treku.

Podľa miestnych zvyklostí je kuchár na úrovni sprievodcu expedície. Aspoň to tak vyzeralo podľa platov, ale napríklad aj podľa toho, že mali spoločný stan. Nosiči nás šokovali, keď začali stavať ďalší, tentoraz podstatne väčší stan. Jedálenský. Kamimu som hneď povedal, že je to zbytočné, že sa predsa najeme v „kuchyni“, teda pod prístreškom. Nevedel som, že berú aj takúto „ceprovskú“ vymoženosť a netušil, že nás prekvapia aj „hajzlíkovým“ prístreškom. Mohli si ušetriť sily a toto nechať doma. Onedlho sme sedeli na tráve, na ktorej chlapci rozprestreli plastovú fóliu. Nasledoval pitný režim v podobe horúceho čaju. O niekoľko minút sme mali pred sebou taniere s lunchom. Nakrájaná čerstvá zelenina s jogurtom a uvarené zemiaky s pikantnou dusenou zeleninou. Opäť som sa „vyznamenal“. Mliečne výrobky typu miestneho jogurtu nemusím, a tak Jano bolo môj spolukonzument. Sedeli sme s taniermi v rukách a pozerali hlboko do údolia, kde tiekla rieka Tamur Khola. Tak tam niekde by mala viesť naša zajtrajšia cesta. Ale tá bola ešte ďaleko. Personál sa trápil s obedom pre seba, samozrejme ryža s nádychom dhal bhatu. My sme sa vyvaľovali v tráve a pozorovali nepríjemne vyzerajúce búrkové mraky. Čakanie na dážď sme si krátili prospešnou činnosťou v podobe prania ponožiek a tričiek. Tu je na mieste spomenúť praktickú radu. Naozaj na takejto akcii stačí mať len nutné zásoby oblečenia, ale s možnosťou pravidelného prania. Samozrejme ak máte k dispozícii vodu, čo sa najmä vo vyššie položených miestach nie vždy podarí. Dážď na seba nenechal dlho čakať. Okolo druhej hodiny sa zo sivočiernych mrakov nad posvätným kopcom Pathibhara (3795 m) spustili prvé kvapky. Tým sme veľmi nevenovali pozornosť, ale keď sa o niekoľko minút poriadne rozpršalo, tak nám neostávalo nič iné len zaliezť do stanov.

Veľký priestor stanu som vtedy hneď ocenil. Na jednej polovici som mal „lôžko“, položenú karimatku so spacím vakom a na druhej boli uložené vaky s našimi vecami. Nad nami začala burácať búrka. Zotmelo sa a blesky osvecovali údolie pod nami. Na rovnej plošine sa onedlho začali tvoriť veľké kaluže vody. Nosiči ihneď ryhami v zemi odvodňovali celý priestor. Búrka však nemala konca. Podľa hrmenia bolo poznať, že sa ich vystriedalo niekoľko. Nám neostávalo nič iné, len nečinne ležať v stanoch. A aj sme si celkom dobre zdriemli. Zobudil som sa na zavolanie jedného z nosičov. Totiž Jano aj Tomáš sa zobudili už predtým a dali si urobiť milk coffee. Chlapci nelenili a urobili kávu aj pre mňa. Vonku stále lialo a chudák nosič prišiel s táckou a šálkou k môjmu stanu. Mal smolu. Nechcel som ho uraziť, ale poslal som ho preč. Predsa kávu nepijem a už vôbec nie s mliekom. Chlapec zbytočne zmokol. Asi po troch hodinách sa konečne prívaly vody umúdrili. Pitný režim som vtedy vyriešil tradičným black tea. Asi hodinu sme sa motali v malej miestnosti prístrešku. Búrkové mraky nad nami stále viseli. Netrvalo dlho a spustili sa ďalšie prívaly vody.

O pol siedmej sme sedeli na školských laviciach, ale boli to skôr obyčajné dosky a pri svetle kerozínovej lampy sme večerali. Paradajková polievka, špagety s dusenými paradajkami a opekanými zemiakmi. Trošku čudná kombinácia, ale vtedy sme sa na to tak nepozerali. Hlad robí svoje, a to sme ešte nepodali takmer žiadny fyzický výkon. Záver večere sme si spríjemnili porciou čerstvej zeleniny v podobe nakrájaných paradajok, mrkvy, uhorky a reďkovky. Po krátkej prestávke sa o pol deviatej spustil ďalší lejak, ktorý trval necelú hodinu. Potom už búrka doznievala kdesi v diaľke na severe. Ale to sme už odpočívali v stanoch s myšlienkami na počasie ďalšieho dňa.            

7. deň: nedeľa - 8. apríl (Phurumba - Chirwa 1330 m)

Noc bola celkom príjemná, aj keď som sa niekoľkokrát zobudil a zisťoval či neprší. Tmavá obloha bola posiata stovkami či tisíckami hviezd. O šiestej ráno som počul známu vetu, ktorá nás sprevádzala každé ráno. „Good morning sir, black tea for you“. Veru áno, väčšinou to bol Lache, kuchárov pomocník, ktorý nám doniesol do stanu čaj. Zalepené oči, nohy v spacom vaku, ale v ruke šálka s horúcim nápojom. Samozrejme skončila vždy na zemi pred stanom, pretože sa pre teplotu nedala udržať. O chvíľu prišiel ktorýsi z nosičov s malými plastovými „lavórikmi“ s teplou, prípadne aspoň vlažnou vodou. Dokonalý servis. Zuby som si čistil bez vody. Mal som špeciálny zubný olej a ten nepotreboval vodu. Predsa len som mal rešpekt pred miestnymi zdrojmi vody. A zatiaľ sa mi takýto olej na všetkých himalájskych cestách vždy osvedčil. Po „spáchaní“ hygieny nasledovalo balenie vecí. Opäť musím konštatovať, že spôsob ukladania vecí do reklamných tašiek bol k nezaplateniu. V jednej máte tričká, prípadne spodnú bielizeň, v ďalšej ponožky, v ďalšej potraviny, v ďalšej batérie a fotomateriál a tak ďalej. Len bolo potrebné ich mať označené, aby ste potom nehľadali klobásu medzi ponožkami (lenže po dvoch týždňoch sa aj to stalo).

Veľký vak každého z nás bol dosť naplnený, teda aspoň na začiatku treku. Vaky boli aj prvou starosťou nosičov. Tí od rána obletovali okolo nás. Chceli mať čo najskôr vaky k dispozícii, aby si ich pripravili na cestu. Posledným pripraveným vakom bol najväčší spoločný, kde boli uložené karimatky, spacie vaky a nejaké ďalšie veci, no na svoj veľký objem nebol veľmi ťažký. Zaujímavé bolo, že Kami dbal na to, aby si každý deň striedali batožinu. Takže sa nestalo, aby jeden nosič nosil denne najťažší náklad. Pôvodne som si myslel, že vyfasujem jedného chlapa a ten sa bude „trápiť“ s mojou batožinou počas celého treku. Mal to dobre zorganizované. O siedmej sme mali veci pobalené, prví nosiči sa vydali na cestu a my sme ešte len sedeli v „jedálni“ školy a raňajkovali. Varené vajce, dve palacinky a k tomu salámu a syr, ktoré sme si priviezli z domova. Takže opäť vajcia. Pomyslel som si, že aby sme ich hneď v prvých dňoch všetky zjedli, aby nás naozaj nenavštívila „salma“

Samozrejme zapíjali sme všetko čiernym čajom. Na cestu sme mali pripravený čajník plný prevarenej vody s citrónovým sirupom. Ten som osobne na cestu nechcel, skôr som sa prispôsobil čaju, ktorý som si po vychladení prelieval  do litrového vaku s hadičkou na pitie. A ešte k tomu železnú zásobu čaju v pollitrovej fľaši  od whisky z Qataru. To by sa výrobcovia čudovali na čo je možné využiť ich nevratný obal.  O pol ôsmej sme boli nachystaní na cestu do údolia. Krásne modrá obloha s páliacim slnkom nám spríjemňovali prvé stovky metrov dnešnej trasy. Po miernom zostupe sme prešli cez niekoľko osád s krásnymi domčekmi Limbov. Naozaj ich architektúra je zaujímavá. Keď som si spomenul na predchádzajúce treky v Khumbu, tak tam sme sa s ničím takým nestretli. Tam prevládal najmä kameň a drevo, tu nepálená tehla, na strechách slama, domčeky boli krásne maľované a pri nich malé terasovité políčka s obilninami alebo aj zeleninou potrebnou na život v týchto podmienkach. Všade mali čisto. Ľudia sa neustále usmievali, zrejme im stačí k životu to, čo tu dopestujú. Určite nepoznajú problémy typu čo si obliecť, aký bude v televízii program a podobné naše banality konzumného života. A určite sú pri svojom spôsobe života šťastní. Zaujímavosťou bol pohľad na domčeky, pretože na strechách mal každý z nik malý panel slnečného kolektora.

Kami nám vysvetlil, že nepálska vláda v rámci nejakého sociálneho programu poskytla financie na zakúpenie kolektorov. Domáci využívali slnečnú energiu  na osvetlenie svojich priestorov pomocou malých žiariviek. Videli sme to aj neskôr napríklad v Khambachene. Naša cesta pokračovala ďalej. Prešli sme cez riečne toky Phurumba Khola, Yaphree Khola a Sisne Khola. Neustále klesanie nás priviedlo do osady Lingkhim, ktorá sa stala miestom „lunchu“. Aj teraz Kami zavelil k prestávke. Obed musí byť. My sme sa uskromnili s vege soup, teda nejakou sáčkovou zeleninovou polievkou. Ale predtým sme dostali horúci black tea. Tomáš a ja sme sa sústredili na nejaké fotografické úlovky miestnych „slečien“ vo veku snáď tri až desať rokov. Decká boli podarené. Myslím, že aj ony mali zážitky, keď sa pozerali na displeje fotoaparátov a ich vysmiate tváre. Taká prestávka na obed trvala hodinu až dve. Vtedy sme to chápali ako naše zdržovanie na ceste. Neskôr som pochopil. Nosiči nemôžu ísť celý deň. Dokonca majú svoje nepísané predpisy, nad ktorými dohliadal Kami. Asociácia nosičov si nedá diktovať od turistov. Preto to bolo aj tak komplikované pri dohovore v Káthmandú. Pri čakaní na nosičský dhal bhat Jano aj Tomáš si dopĺňali zážitky do svojich denníkov. Prekvapil ma najmä Jano, pretože pri poslednom treku v Khumbu sa tejto otázke nie veľmi venoval. Obedňajšia prestávka trvala hodinu a pol. Sedieť na pravé poludnie na slnku, to veru nebolo nič pre mňa. Klobúk na ochranu pred slnečnými lúčmi sa opäť osvedčil. O pol jednej sme sa konečne vydali na ďalšiu cestu. Nasledovalo niekoľko malých zostupov. Celou cestou všade okolo nás sa ozýval ostrý sykot alebo skôr to pripomínalo zvuk nejakých kobyliek.

Najprv sme nevedeli čo to je. Bolo to síce na počutie zaujímavé, ale keď neviete odkiaľ to pochádza... Až neskôr sme našli prilepené na konároch stromov stovky či tisícky cikád. My traja sme šliapali spolu nehľadiac na náš zabezpečovací štáb. Chodník bol len jeden, a tak nehrozilo, že by sme mali niekde zablúdiť. Kami sa niekde za nami zdržal. Niekoľkokrát sme síce čakali, ale keď sme nikoho nevideli, išli sme ďalej. Cieľ dnešného dňa bol ďaleko, no počasie sa statočne držalo. V osade Thiwa veľká drevená slavobrána oznamovala, že vstupujeme na územie „Kangchenjunga Conservation Area“ (KCA), teda národného parku. Myslel som, že tu nám bude niekto kontrolovať permity. Nestalo sa a pokračovali sme v ceste. Stretli sme  štvoricu domácich roľníkov. Posledný z nich niesol na ramene bubienok. Na celé ústa sa len smial a bubnoval. Zastavili sme sa a on sa začal bez problémov producírovať pred nami, aby predviedol svoje majstrovské umenie. Dokonca sa mi ho podarilo zachytiť aj kamerou. Po tejto miestnej kultúrnej vložke sme prešli cez potok Thiwa Khola a po ďalších stovkách metrov nás čakal prechod nad riekou Tamur Khola. Tú sme však neprekročili, ale išli po jej ľavom brehu. Stretli sme niekoľkých domácich ľudí nesúcich obrovské náklady rôzneho materiálu. Nasledoval mierny zostup a trvalo nám len pár minút, keď sme stáli uprostred malej osady. Bola to Chirwa, dnešný cieľ. Na mape je uvedená nadmorská výška 1270 metrov, ale priamo v osade 1330. Tak ťažko povedať aká bola skutočná výška. Spotení a aj dosť uťahaní z horúčavy sme si objednali pivo. Šesť a pol decový fľaškový San Miguel predávali za 200 rupií. Tu bola výhoda, že aj napriek malej turistickej návštevnosti mali všade tento penivý mok. Toho som sa pôvodne bál, pretože som naozaj nechcel piť vodu z rôznych miestnych zdrojov. Náš realizačný tím sme nechali niekde ďaleko a vysoko hore. Sprievodca Kami bol možno aj naštvaný, ale prišiel za nami asi po dvadsiatich minútach a posledný nosič asi o dve hodiny. Bol tu malý problém s ubytovaním, nakoľko nás opäť podvečer prekvapila búrka. O pol siedmej sa spustil lejak. Kami rozhodol, že kemp sa stavať nebude, a tak sme využili služby lodge „River View Point“. A my sme boli aj radi. Už som v minulosti spomínal, že keď si v lodge objednáte nocľah, tak by ste mali konzumovať ich stravu. Je to logické... Do určitej miery. Nejete, tak zaplatíte za nocľah podstatne viac. Miestna osada sa predstavila ako veľký sympatizant maoistov. Ale o tom, že v tejto oblasti pôsobia prívrženci kosáka a kladiva sme sa presvedčili aj v ďalších dňoch. Vlastne celý nepálsky vidiek žije stále komunistami. Ich ideový líder, súdruh Prachanda, robil zrejme svoju politiku veľmi dobre. Bieda na vidieku je viditeľná. Ktovie ako vyriešia celý problém. Červené zástavy s kosákom a kladivom sme nachádzali takmer na každom kroku. Neviem si predstaviť situáciu, ktorá tu bola pred rokom alebo dvomi. Vyberanie „vstupného“ od trekárov na „úspech“ revolúcie. Veľa ľudí to zažilo. Ja našťastie nie. Vyhýbalo sa mi to. Alebo som bol v správnom čase na správnom mieste. Po ubytovaní sme sa zišli v tmavej malej jedálni. Sedeli sme na nízkych laviciach, s kolenami pri krku. Príprava večere však nenarušovala miestne tradície.

Varené cestoviny so zeleninovou omáčkou. A ako predkrm bol miestny kohút, ktorý „položil“ život cudzincom. Opäť otrasne štipľavé kúsky mäsa, ale poriadne tvrdé. Kuchár Pasang asi nedocenil skutočnosť, že vtáka nedovaril do jedlého stavu. Odolal som. Jeden kúsok mi rozpálil vnútornosti do zblbnutia. Ktovie aké korenie  používali. Ďalším chodom bolo coffee, ale nie pre mňa. A opäť s mliekom. Jačie to určite nebolo, pretože tie chovajú až vo výškach nad tritisíc metrov. Takže zrejme nejaká miestna hovädzina. V miestnosti bolo šero a len malé svetlo na strope osvecovalo tváre prítomných. Už neviem či to bol Jano alebo Tomáš, ale lúčom svetla čelovky zasvietil do šálky s kávou. Bol to naozaj zaujímavý pohľad. Na hladine kávy plávali veľké mastné oká, snáď to bolo roztopené maslo alebo...? Jano si dal dve porcie, teda aj tú moju. Darilo sa mu pri mne. Kami sa tu prekonával. Na stole sa objavila pivová fľaša s rakshí. Neviem z akého dôvodu ju chlapcom nalial do kávy. Žeby to bola „irish coffee“ na nepálsky spôsob? Večerné posedenie sme ukončili okolo deviatej hodiny. Na poschodie, kde sme spali viedli úzke kamenné schody, ale bez zábradlia. Veru aj kaskadéri by tu mali čo robiť, aby bez úrazu vyšli hore, ale najmä dole. V malej miestnosti sme boli dosť natlačení, ale lepšie ako v daždi v stane. Na to bude určite čas niekde v horách. O tom sme sa naozaj presvedčili v nasledujúcich dňoch.

8. deň: pondelok - 9. apríl Chirwa – Sekathum 1660 m

Tento deň nás čakal presun údolím rieky Tamur Khola ďalej na severovýchod a mali sme sa dostať do údolia rieky Ghunsa Khola. Zobudili sme sa do slnečného rána a nosiči aj keď nič nehovorili, bolo na nich vidieť, že chcú vyraziť na trasu čo najskôr. Podľa rôznych časových itinerárov by sme mali mať pred sebou asi sedem hodín cesty. Ranná činnosť sa podobala tej z predošlého dňa. Šálka black tea, lavór s teplou vodou, zbalenie vecí a raňajky. Medzi balením som si vyšiel na malý prieskum lanového mosta nad riekou. Pri brehu som zahliadol ako sa tam v piesku  pod banánovníkom hrá malý kŕdeľ detí. Jedno z nich bolo úplne nahé a malo čierne polodlhé vlasy. Hneď mi pripomenulo Mauglího z Knihy džunglí. Pohotovo som vytiahol kameru a urobil pár záberov. Na raňajky nám tentoraz Pasang a Lache pripravili vaječnú omeletu, chapatí, k tomu naše syry a salámu. Veď zásoby vajec boli ešte stále veľmi veľké. A opäť black tea, ale aj horúca voda na kávu a horúce mlieko pre spestrenie pitného režimu. Na cestu sme mali sladkú vodu s pomarančovou príchuťou. Nemal som istotu či vôbec vodu dokonale prevárali, ale vždy bola horúca, tak možno áno. A za tých niekoľko dní sme nemali žiadne črevné problémy. Pár minút po pol ôsmej sme odišli z Chirwy. Chodník viedol miernym stúpaním okolo rieky Ghunsa Khola. Je zásobovaná mnohými malými prítokmi z blízkych hôr, ale aj vzdialených ľadovcov.

Najväčšou zásobárňou je ľadovec Kangchenjunga Glacier. Krajina okolo nebola nejako zaujímavá. Občas sme prešli okolo malých políčok, na ktorých sa ženy oháňali motykami. Po hodine a pol sme prišli k lanovému mostu, kde stál menší drevený dom. Malá drevená tabuľa s nápisom „Check point“. Tu nám dvaja chlapci v otrhaných nohaviciach a košeliach s vážnou tvárou kontrolovali povolenia – permity k vstupu do Národného parku. Do veľkej knihy, ktorá snáď pamätala prvých priekopníkov treku, čo sa sem pred dávnymi rokmi vydali. Zapísali si naše osobné údaje. S úsmevom som pozeral na „úradníka“ sediaceho za stolom v premastenej košeli a podobne vyzerali aj nohavice. Zapisované údaje museli byť pre nich naozaj „dôležité“, ale neviem na čo. Úrad je úrad. V duchu som sa smial, ako lúštil adresu bydliska uvedenú na permite. Po polhodinovej prestávke sme pokračovali ďalej. Chodník viedol tesne nad brehom rieky miernym stúpaním hore. Prišli sme k lanovému mostu nad riekou Tamewa Khola. Chôdza po ňom bola opäť zážitkom. Prešli sme na druhý breh a tam nasledovala obedňajšia prestávka. Bolo jedenásť hodín a my sme sa rozložili pri rieke. Kuchynský personál sa hneď začal venovať príprave obeda. O chvíľu sme už popíjali čaj. Nosiči sa rozbehli do vody, šantili tam a my sme ich taktiež napodobnili. Osvieženie v studenej vode bolo na mieste, pretože slnko poriadne pálilo. Nakoľko sme nechceli žiadnu polievku, tak nám pripravili obložené toasty so zeleninou a „vyfasovali“ sme aj skutočný banán. Miestne banány sú veľmi chutné, najlepšie sú také, ktorých povrch už začína hnednúť.

Nie sú až tak veľké, ako poznáme u nás, ktoré sú dovezené napríklad z Južnej Ameriky. Sú dlhé asi osem až desať centimetrov, teda ako dve ceruzkové batérie postavené na seba. Počkali sme až sa nosiči najedia, samozrejme opäť mali ryžu. Takmer po dvojhodinovej prestávke sme pred trinástou hodinou pokračovali v ďalšej ceste. Strmé stúpanie hneď za riekou nám dalo zabudnúť na studené vody rieky a opäť sme sa potili. V kopci sme predbehli nosičov, ktorí odišli pred nami o niečo skôr. Od západu sa začali preháňať čierne mraky. Bolo neustále dusno a čajom sme veľmi často zaháňali smäd. Ani nie po hodinovej chôdzi spadli prvé kvapky dažďa. Na rad prišli vetrovky a nepremokavé povlaky na batohy.

Nosiči poctivo zakryli svoje náklady, aby batožina nepremokla. Dážď ako rýchlo prišiel, tak aj odišiel. Mraky sa preháňali ďalej, ale nepršalo. Vyšliapali sme poriadne vysokým stúpaním na ľavý breh rieky Simbuwa Khola. Hlboko pod nami sme uvideli lanový most. Stretli sme dvojicu miestnych chlapcov. Samozrejme po anglicky nevedeli ani ceknúť, nuž rukami a nohami sme sa dohovorili, že musíme zísť k mostu a prejsť na druhú stranu rieky. Keď sme prichádzali k mostu, tak vľavo od nás sme zahliadli Kamiho a dvoch nosičov ako traverzom obchádzajú stúpanie, ktoré sme my traja vlastne vyšli zbytočne. Naša rýchla chôdza sa tentoraz neoplatila. Nad nami sa schyľovalo k veľkému dažďu a my sme mali pred sebou ešte asi trištvrte hodiny chôdze. Ale to sme len odhadovali. Od rieky nás čakalo ďalšie strmé stúpanie a potom dlhý traverz k ďalšiemu mostu cez rieku Ghunsa Khola. Toto bola rieka, ktorá sa nám stala spoločníčkou na niekoľko dní. Opäť začalo pršať. Prvé kvapky nás chytili na moste, za ktorým sme odbočili doprava a po niekoľkých desiatkach metrov sme boli na mieste.

Podľa mapy mal byť kemp v Sekathume niekde vyššie na kopci. Ale my sme boli radi, že sme boli na konci dnešnej chodeckej etapy. Plánovaných sedem hodín sme absolvovali za šesť a pol, ale v tom bola aj takmer dvojhodinová obedňajšia prestávka. Podľa toho som usúdil, že v tých itinerároch sú zahrnuté aj tie prestávky. Ešte sme nestačili dať z chrbtov batohy dole a z malého dažďa sa spustil výdatný lejak. Schovali sme sa pod blízky prístrešok a čakali na ostatných nosičov. Jano dostal celkom príjemný nápad. Ochladilo sa a na rad prišiel kalíštek našej dovozovej „medicíny“. A k tomu vytiahol žolíkové karty. S nimi sme  v priebehu treku absolvovali veľmi veľa partií. Názov Sekathum sa mi nie veľmi pozdával, pretože na drevenej doske upevnenej na prístrešku bol názov Japantar. Ale nechal som to tak. Nosiči v daždi postupne prichádzali do kempu. Výraz kemp si však nepredstavujte, že tam boli nejaké služby, prípadne ďalšie vymoženosti aké poznáme v európskych miestach. Jedna prijateľne rovná lúka a pri nej drevený dom obývaný manželskou dvojicou. Tí boli radi, že ich niekto po dlhom čase navštívil. Vedľa domu bola malá záhradka s najpotrebnejšou zeleninou, mrkva, cesnak, cibuľa, zemiaky. A okolo domu rástla „mariška“. Naozajstná marihuana tu rástla ako burina. Veru naši protidrogoví by si zgustli. Keď dážď na chvíľu prestal, nosiči rýchlo postavili stany. Personál kuchyne si rozložil svoje koše s materiálom v malej miestnosti domu. Kerozínové variče už hučali a Pasang sa majstrovsky zvŕtal pri hrncoch. Čaj bol prvým chodom večere. V chladnom počasí chutil veľmi dobre. Niekoľko minút po osemnástej hodine už servírovali večeru. Zemiaková polievka, opražené rezance so zeleninou, tu ich volajú chow main a na záver mangový kompót. Zaujímavé bolo, že pokiaľ sme dostávali kompót, tak ho vždy ohrievali. Neviem prečo. Po večeri nasledoval povinný pitný režim.

Čitateľ - laik tu môže konstatovať, veď tí tam stále pili. Ale áno, pili. Každý čo chcel a najmä čo mu chutilo. Síce sme ešte neboli vo vyšších polohách, kedy je naozaj potrebné piť veľa tekutín, ale páliace slnko nás za celý deň poriadne vyšťavilo. Toto však neboli alkoholické večierky typu rôznych tradičných stretnutí turistov v Tatrách či iných kopcoch. Nech mi všetci, ktorí sa v tejto adresnosti našli, odpustia. Nechcem nikoho uraziť. Jano s Tomášom si dali tongbu a ja svätého Miša, teda pivo San Miguel. Tongba je vraj zázrak. Neviem kto z cestovateľov tento nápoj nazval domácim pivom. To sa musel niektorý z európskych alebo najskôr z amerických turistov pomýliť. Alebo ešte nepil skutočné pivo. Ja som tento nápoj ochutnal dva razy. Chuťou pivo vôbec nepripomína. Skôr pokazený či skvasený nápoj neurčitého pôvodu, pripomínajúci najskôr veľmi nepodarený burčiak. Ale vie zamotať hlavu. Prvý raz som ho ochutnal pri rozlúčke s Kamim u neho doma v Káthmandú na záver tretieho treku. Dva hlty bambusovéým steblom. Vykvasené proso, prípadne iné zrno, ktoré domáci naberajú z veľkého, väčšinou plastového suda. Pripomínalo mi to napríklad naše jesenné kvasy sliviek alebo iného ovocia a ten „šum“ sa zalieval horúcou vodou. Hmm. Toto som naozaj nemusel. Chalani to vyskúšali a potom pravidelne konzumovali. Kamiho som vždy dopredu upozornil, ale najmä domácich, že si neprosím ich produkty. Mal som problém vysvetliť im, že nápoj je dobrý pre nich, ale pre mňa je lepšie otvoriť si fľašu či plechovicu klasického piva. Väčšinou to skončilo tak, že tvrdohlavý domáci mi naplnil nádobu, ktorú však väčšinou za mňa vypil Jano. Aj takto mu ďakujem, že ma zachránil pred domácimi, ktorí boli niekedy neodbytní. Tu je asi na mieste povedať, že na moje cesty do Nepálu som chodil dobrovoľne, ale nemám rád ľudí, či už z radov spolucestovateľov alebo domorodcov, ktorí sa ma snažia presvedčiť  na domácu stravu. V tomto som konzervatívny. Tak ako na Korzike som nejedol tzv. fantastické ovčie a kozie syry,  na Liparských ostrovoch som odmietol plody mora, v Andorre som neochutnal paellu a v Grécku jedna porcia gyrosu mi stačila ako celoživotný kontakt s týmto tak ospevovaným jedlom. Nebudem sa chváliť, ale kto pozná výrobky mojej personálnej kuchyne vie, že sa určite neotrávi a dajú sa naozaj zjesť.

V strave sa čiastočne obmedzujem. Nevenujem sa výrobkom z jahňacieho, baranieho či kozľacieho mäsa. Tie ostatné môžu byť. Ale napríklad kvalita steaku vo francúzskej Bastii na Korzike, v španielskom horskom mestečku Benasque v Pyrenejach alebo na talianskych Liparských ostrovoch bola v porovnaní s Nepálom na veľmi slabej úrovni. Kulinárski špecialisti v európskej únii by sa mohli prísť učiť do Ázie. Možno by sa pri čítaní týchto riadkov ozvali šéfkuchári špičkových reštauračných zariadení. O tom všetkom by sa dalo polemizovať, ale vrátim sa späť k treku.Po večeri sme sa zišli vo vyhriatej miestnosti domácich. Nosiči práve konzumovali svoju pravidelnú dennú dávku dhal bhatu. Tongba  i pivo sa rýchlo míňali, a my sme sa teda presunuli do stanov. Mali sme za sebou dosť dlhý a rušný deň, a tak sme sa chceli poriadne vyspať. Po večernej búrke nebolo ani stopy. Na oblohe jasno svietili hviezdy, čo nám pridalo viac pozitívnej energie pre nasledovný deň.

9. deň: utorok - 10. apríl (Sekathum - Amjilossa 2510 m)

Noc bola celkom pokojná, aj keď opäť trochu spŕchlo. Šum rieky nás večer celkom dobre uspal. A možno to bola aj tá tongba, ktorá urobila čo mala. Ranný obrad o šiestej nás pripravil o posledné sny. Black tea s neodmysliteľným „good morning sir“ vždy zaúčinkoval. Pre Lacheho, ktorý nás väčšinou ráno obsluhoval, musel byť pohľad na zalepené oči a ťarbavé pohyby vyliezajúceho „medveďa“ zo spacieho vaku zážitkom pre celý život. Ale asi bol zvyknutý aj na horšie pohľady „vyschnutých“ a vyplašených amerických trekáriek, ktoré som videl v Sagarmathe. Ale o tom sa radšej nebudem rozpisovať. Až ráno som si poriadne všimol, že chlapci-nosiči večer postavili aj samostatný stan - kadibúdku. A Jano bol prvý, ktorý využil jej komfort. Veď pre telo je dobré si urobiť dobre hneď ráno. Ale to bolo aj jej posledné využitie. V ďalších dňoch sme oznámili nosičom, že si vystačíme s prírodou. Krátka hygiena, balenie vecí a raňajky vyplnili našu rannú činnosť. Veru všetko to trvalo takmer dve hodiny. Ale došlo aj k rôznym humorným situáciám, keď Tomáš odtrhol niekoľko stebiel divo rastúcej  marihuany. Samozrejme nemohlo chýbať fotografovanie s touto tak prenasledovanou rastlinou. Naša kuchárska dvojica pracovala pri dvoch varičoch. Na jednom varili vodu na pitie, vrátane čaju a na druhom pripravovali toasty s vajcom. „Anticholesterová“ strava s vajciami teda pokračovala. K tomu sme si dali opäť našu salámu a syr.

Nosiči pobalili batožinu a vydali sa na trasu. My sme v pokoji dojedli, počkali na kuchyňu, aby aj chalani zbalili veci a o ôsmej sme spoločne odišli na trasu. Čakala nás neznáma cesta údolím rieky Ghunsa Khola. Len niekoľko desiatok metrov od miesta nocľahu sme prešli cez lanový most. V hustom lese sme vystupovali okolo rieky striedavo snáď sto výškových metrov hore, potom pár metrov dole, a tak sa to často striedalo. Ale neustále sme poctivo naberali výšku, takže sme už boli dosť vysoko nad korytom rieky. Slnko opäť svietilo a nad hlavami bola modrá obloha. Vďaka neustálemu stúpaniu sme sa už dobre potili. Chodníkom sme sa dostali do bambusového lesa popretkávaného vysokohorskými borovicami. Stále mi chýbali rododendróny, na ktoré som si zvykol pri návštevách Sagarmathy. Vtedy mi nedošlo, že bude trvať deň či dva až sa dostaneme do výšky tritisíc metrov, kde tieto stromy nádherne kvitli. My sme boli zatiaľ v necelých dvoch tisíckach. Stúpania a klesania sa neustále striedali. Hore do výšky sto aj dvesto metrov a onedlho dole nejakých sto metrov. Bolo to nekonečné. Prekvapilo ma, že tentoraz nebola žiadna prestávka  na obed. Kami asi vedel, že dnes to nebude až tak dlhá trasa. Na pravé poludnie sme prešli cez most ponad rieku a strmým chodníkom snáď aj so štyristometrovým prevýšením sme sa dostali nad pásmo lesa. Trvalo niečo vyše hodiny, keď sme prišli na malú rovnú lúku s drevenou chatrčou. Tu sme si urobili krátku prestávku. Dovtedy modrá obloha sa začala zaťahovať. Opäť prichádzali nepríjemne vyzerajúce mraky. Čakali sme na nosičov. Jano zabodoval podaním kalíšteka s niekoľkými kvapkami „medicíny“. Hneď sa nám lepšie dýchalo. Dokonca si dal aj Kami, ale ho poriadne striaslo. Na našu „domovinu“ rakshi ani zďaleka nemá. Nosiči nechodili, a tak sme my traja aj s Kamim pokračovali v ceste. Prešli sme doslova pár stoviek metrov. Niekoľko domčekov pred nami patrilo osade Amjilossa, miestu nášho dnešného nocľahu.

Dve či tri zatrávnené terasy tvorili miesto na kemp. Na jednej z terás sedela dvojica, dievča a chlapec. Prvé nesmelé anglické slovné kontakty sa veľmi skoro premenili na vášnivú diskusiu. No, predsa ak ovládaš jazyk.... Boli to Česi z Prahy, Zuzka a Emil, ktorí  tu boli na treku ešte s druhou dvojicou. Zuzkina sestra s priateľom a nosičom boli pred nimi pár dní vpredu a už pokračovali do Pangpemy, severného B.C., teda nášho cieľa a títo dvaja po návšteve Ghunsy sa vracali späť do Suketaru. So sympatickou dvojicou sme strávili celé odpoludnie. Bolo to naozaj príjemné spestrenie nášho dovtedy niekoľkodňového pochodu. Nakoľko mi boli obidvaja sympatickí, tak som im venoval moju knihu o Himalájach. Pár kúskov som mal v batožine, ktorú niesol jeden z nosičov. Páčil sa mi ich štýl treku. Síce plné batohy, ale bez nosičov  a odkázaní na milosť a nemilosť domácich majiteľov usadlostí. Stravovali sa systémom, čo im kto poskytne, vyspali sa podľa možnosti v ich príbytkoch. Asi tak by to šlo aj v mojom prípade, ale keby to bolo o niekoľko desiatok rokov skôr. V rámci družnej debaty Emil kúpil fľašu „Míšu“ (pivo), a tak sa mi revanšoval za knihu malým chmeľovým „opojením“. Jano sa tu zoznámil s domácim priateľom, huňatým psiskom, ktorý ho evidentne prenasledoval. Ktovie čo mal za ľubom, teda pes, nie Jano.

Celé odpoludnie, čo sme sedeli vonku, chodila k blízkemu zdroju vody asi osemročná „slečna“. Mysleli sme, že je to dcéra domácich, ale po rozhovore s Kamim sme sa dozvedeli, že je to vlastne slúžka. Veru, nie veľmi dobre nám táto informácia padla. Dievčatko naozaj pracovalo okolo domu, každú chvíľu umývalo riady alebo zametala  v dome. Večeru sme absolvovali v malej miestnosti ubytovne, kde mali zabezpečený nocľah Zuzka s Emilom. Dnešná večera už bola na úrovni nadmorskej výšky, a to sme ešte neboli vysoko. Šampiňónová polievka, ryža a dusená mäta. K tomu samozrejme black tea a vyskúšali sme miestnu rakshi. Vonku sa pokazilo počasie, padla hmla, spŕchlo a na oblohe bola čierna tma. Ale v kuchyni bola príjemná atmosféra. Tu sa prejavili po prvý raz naši nosiči ako skvelí tanečníci. Hudobný sprievod robil Pasangov bubienok. Chalani sa uviedli typickou nepálskou ľudovkou Resham phiriri. Je to veľmi známa pieseň a poznajú ju aj trekári z ciest po Nepále. Samozrejme do tanca sme sa postupne museli pridávať aj my. Tieto scény som zvečnil aj kamerou. Popritom som si všimol, že Zuzka s Emilom zaliezli do spacákov vo svojej „posteli“ v jedálni a chvíľu sledovali tanečné kreácie. O niekoľko minút s čelovkami na hlavách dychtivo čítali prvé strany mojej knihy. Myslím, že sa dostala do správnych rúk.

Naozaj mám rád ľudí, ktorí navštívia Nepál. A ešte viac tých, ktorí sa tam chcú vrátiť. Poznám ich niekoľko. Je to určitá droga. Droga, ktorej šíreniu sa tí správni ľudia nikde na svete nemôže ubrániť. Túžba vrátiť sa do nádhernej krajiny so zaujímavými ľuďmi... V prítmí miestnosti som sledoval jednotlivých nosičov. Každý mal niečo do seba. Vlasatý a šľachovitý Dharma Lab svojou vizážou nepresvedčil, že je Šerpa, skôr pripomínal zápasníka kung fu, večne usmiateho Pembu som nazval Smajlíkom a Kamiho mladší brat Nima ako „vyštudovaný“ mních si vyslúžil meno Monk. Dnešný večer sa pomaly končil. Ešte nebolo ani deväť hodín a pražská dvojica zaspala. Domáci sa tiež tvárili tak, že je najvyšší čas ísť spať. Z malého domčeka sme sa postupne vytrácali do nepríjemnej hustej hmly. Naše pohľady konečne zahliadli medzi mrakmi niekoľko hviezd, ktoré nám opäť dávali nádej na pekné ranné počasie. Ešte nebolo ani deväť hodín večer a my sme už v spacákoch spokojne odfukovali. Ani sme netušili, čo nás bude na druhý deň čakať.

10. deň: streda - 11. apríl (Amjilossa – Gyapla 2730 m)

Ranný budíček bol klasicky o šiestej. Asi už nemusím spomínať, že opäť nasledoval ranný obrad hygieny, balenie vecí a krátke čakanie na raňajky. Ryžový „puding“ vyzeral skôr ako rozvarená kaša. Tak toto nemusím. Moju porciu zvládol Jano. Toast opečený vo vajci a čaj ako-tak zaplnili môj zmenšujúci sa žalúdok. O pol ôsmej sme vyrazili na trasu. Prvé asi stometrové stúpanie pomaly rozhýbalo nohy i celé telo. Vyšliapali sme tento úsek. Začali sa  objavovať prvé stromy rododendrónov, ale bez kvetov. S námahou vyšliapané metre nám boli k ničomu. Následné dlhé klesanie nás priviedlo k niekoľkým malým prítokom Ghunsa Kholy, ktoré sme po veľkých balvanoch prekračovali. Pri jednom z potokov sme sa zastavili. Kami zavelil na prestávku. Chalani z kuchyne chceli variť čaj, ale my sme sa nechceli zdržiavať, a tak sme vytiahli „obed“. Tentoraz kuchári ráno pripravili chapatí, teda „milované“ placky, k nim nejakú importovanú paštiku, salámu a banán. Banány asi „šlohli“ niekde v miestnej „záhrade“. Ale boli jedlé. Studeným čajom sme zapili túto „výživu“. Jano s Tomášom sa rozšantili a vyzuli si vibramy, aby si namočili nohy do ľadovej vody. Nosiči odišli ďalej na trasu. My po niekoľkých minútach za nimi. Aby sme sa po ceste nenudili, tak chodník viedol krátkymi strmými serpentínami hore. Bambusový les s rodendrónmi bol nekonečný, tak ako aj chodník. Našťastie dlhé a strmé stúpanie bolo dnešným posledným. Po piatich hodinách dosť namáhavej chôdze sa pred nami objavila lúka, na ktorej stáli štyri drevené domy.

Bolo niekoľko minút po poludní a my sme prišli do Gyaply (2730 m). Výška o niečo vyššia ako v Tatrách. V diaľke pred nami sa objavili prvé zasnežené končiare. Možno to boli bezmenné štvortisícovky hrebeňa, ktorým sme mali prejsť o niekoľko dní cez sedlá do Tseramu (3770 m). Nosiči zaostávali, a tak sme niekoľko minút strávili na terase neďalekého príbytku. Ako to tu bolo samozrejmosťou, s príchodom poludnia prichádzali aj mraky. Obloha sa o niekoľko minút zatiahla. Po krátkej prehliadke okolia som zistil, že táto osada je veľmi malá a tvorili ju len štyri drevené stavby.domy. Potešil som sa nálezu niekoľkých kvitnúcich rododendrónových „stromo-kríkov“. Tak predsa kvitnú. Konečne prišli aj ostatní nosiči. Aj tu sa ukázala ich zohratosť. Jedni postavili naše dva stany, ostatní pripravovali kuchyňu. Veru aj sme v tom čase pociťovali príznaky chýbajúcej stravy. V rámci absolvovania aktívneho hľadania správneho miesta na úľavu tela som v diaľke za osadou v hlbokom údolí uvidel skvost. Nádherný vodopád na rieke Ghunsa Khola. Ale... Po prvé bol dosť ďaleko, no najmä hlboko a čo viac, začalo pršať. Exkurzia po okolí sa skončila. Ochladilo sa, a tak hanba-nehanba, zaliezli sme do spacákov a strávili pár chvíľ v teple. Buchot dažďových kvapiek, ktoré sa onedlho premenili na krúpy, do plachty stanu a následné burácanie nebolo ničím príjemným.

Po chvíli bola tráva okolo biela. Množstvo krúp zmenilo odpoludňajšiu siestu na starostlivosť o stany. Obloha bola doslova čierna a okolo nás nebolo nič vidieť. Medzitým kuchárska dvojica Pasang a Lache pripravovala večeru. Zo stanov a teplých spacákov sa nám teda určite nechcelo. Myšlienka na podobné počasie na druhý deň nás dosť deprimovala. Čas večere sa blížil, takže pár desiatok metrov do teplej miestnosti sme absolvovali v prezuvkách. Pri svite čeloviek sme „chlípali“ horúcu, vraj vege soup (ktovie čo tvorilo vege...). Nasledovalo vege momo, teda niečo ako naše pirohy plnené polosurovou zeleninou (možno to bol špenát, prípadne nejaké listy natrhané   pri rieke?) a k tomu sardinky s pikantnou omáčkou neznámeho pôvodu. To sa Kami „pochlapil“. Odkiaľ ten človek v Nepále, kde nepoznajú more, zobral ryby v konzerve. Asi mal prebytky po nejakej trekovej výprave. Ktovie koľko mesiacov boli po záruke. Skladba tejto večere bola naozaj pre nás zaujímavá. Všetci traja sme čakali čo bude... Chalani, Tomáš s Janom, zostali ešte nejaký čas vo vyhriatej miestnosti. Ja som zvolil „náhradný“ program. Teplo spacieho vaku a „autorská“ činnosť. Teda dopisovanie zážitkov z predošlých dvoch dní do denníka. Pri svetle čelovky pribúdali riadky. Z diaľky sa ozýval smiech chalanov a rachot bubienka, na ktorom predvádzal svoje umenie nepálskych „hitov“ kuchár Dawa. V ten večer som si predstavoval, že ten bubienok by nebol zlým „suvenírom“. Vtedy som mal myšlienku ako sa ho čo najskôr zbaviť. Ktovie ako rýchlo a najmä ďaleko by letel údolím. A v nasledujúcich dňoch by okolo nás panoval „eden“. Únava po celom dni ma zmohla. Ani neviem kedy som zaspal. Jediné čo nás ráno čakalo bolo realita, že v nasledujúci deň sa ocitneme nad hranicou tritisíc metrov.

Další z této destinace

Další obsah od tohoto autora