Neobyčajná cesta trojice trekárov v nepálskych Himalájach, část 1.

Kangchenjunga – neobyčajná cesta trojice trekárov v nepálskych Himalájach

Ešte pred úvodnými riadkami som si neodpustil citovať horolezeckého velikána a jedného z dvoch prvých premožiteľov Everestu, Novozélenďana Sira Edmunda Hillaryho, ktorého slová ma tak zaujali, že som sa nimi riadil v priebehu ôsmich rokov, kedy som navštevoval Nepál:

 „... Nádherné hory sa stále dotýkajú nebies a prostí ľudia sú tu stále pohostinní. Uvažovať prakticky, správať sa k miestnym ľuďom s náležitou úctou, to všetko ti prináša povzbudivé zážitky, užitočné skúsenosti a opustíš Nepál s presvedčením, že sa tam určite vrátiš...“

Štyrikrát som sa o týchto slovách v praxi presvedčil. Moje návraty do Nepálu sa stali určitým symbolom a aj úctou pred touto horolezeckou legendou. Naozaj som sa tam rád vracal, aby som si neustále plnil svoje himalájske sny a nadobúdal určité životné skúsenosti.

Z Viedne do Suketaru

1. deň: pondelok 2. apríl (Viedeň-Swechat - Doha)

Nastal deň „D“, teda skôr „O“, teda odchod. Pred dlhou cestou som vybavil odvoz autom zo Žiliny do Bratislavy. Ráno pricestoval vlakom do Žiliny Jano a kamarát nás v rámci svojej služobnej cesty odviezol do Bratislavy, odkiaľ sme pokračovali pravidelnou autobusovou linkou na viedenské letisko Schwechat, kde sme dorazili odpoludnia o štvrť na dve. Naložili sme batožinu na vozík, ktorý chcel od nás jedno, prípadne od starších dve eurá - teda odo mňa, pretože som nemal jednoeurovú mincu. Tu musím podotknúť, že v tom čase Slovensko ešte ovládala koruna. Nasledovala „promenáda“ s naloženým vozíkom po poloprázdnej odbavovacej hale, v ktorej sme onedlho stretli Tomáša so svojou batožinou na vozíku. Upozornil som ich na rýchlejší „čeking“, aby sme nemali časové problémy a prípadne si vybrali miesta pri okne. Ako sa neskôr ukázalo, mali sme. Teda len ja. Moje, ale aj Tomove (Tomáša som občas volal skrátene „Tom“, väčšinou to bolo, keď som mu nestačil v kopci, prípadne v inej situácii, najmä jazykovej, kedy moja angličtina brala za kratší koniec) kilogramy navyše ma dosť znervózňovali. Náš „čeking“ pri stánku Qatar Airways v prvom kole nebol problémový. My, „persóni“ sme bez problémov prešli, ale naša batožina dostala červenú. Totiž vekovo podstatne skôr narodená „teta“ pri prepážke, v minulosti určite pracovala na palube niektorého lietadla tejto leteckej spoločnosti, síce zaujala nadmerným make-upom, ale zároveň nekompromisne upozornila personál na našu dosť veľkú príručnú batožinu. A to nevidela v porovnaní s batožinou moju neprimeranú postavu. Možno mala aj pravdu.

V takzvanej príručnej batožine bolo teda osemnásť kilogramov osobných vecí. Z našej strany nastala chvíľa mŕtveho bodu  a váhania. Batohy nám nechceli zobrať. Ani Tomášovi a ani mne. Boli sme bezradní a vymýšľali sme čoho sa zbaviť a najmä kde tie veci dať. Po krátkom dialógu si nás všimol fúzatý zamestnanec spoločnosti a pristúpil ku kompromisu. Doniesol dve kartónové škatule, do ktorých sme s Tomášom uložili časť vecí z príručných batohov. Cennosti akými boli fotoaparáty, kamera a ďalšie drobnosti som nechal pre istotu v batohu. Škatule sme prelepili lepiacou páskou a ešte ich zabalili do polyetylénových vriec. Konečne sa nám podarilo „odbaviť“, teda stopercentne „začekovať“. Do odletu ostávalo ešte dosť času, ale my sme sa rozhodli prejsť za zónu všetkých osobných kontrol. Ale smädní. Nedošlo nám, že už sa nenapijeme žiadneho nápoja. Totiž všetky tekutiny v obaloch väčšie ako „deci“ bolo potrebné odovzdať. Po dlhom čakaní vyplnenom neustálym sledovaním hodín sme sa dočkali. Asi pol hodinu pred odletom, teda okolo tretej popoludní sme vošli do útrob nástupného tunela, ktorým sme prešli na palubu lietadla Airbus A330. Konečne sa mi podarilo dostať miesto pri okne, chalani sedeli vedľa mňa. Takmer na minútu presne, teda o 15.40 sme odštartovali smer arabský Qatar s jeho hlavným mestom Doha.

Vždy sa musím usmiať keď si spomeniem na tie názvy, ktoré neviem či novinári, domáci jazykoví „fajnšmekri“ alebo ktorý „ďas“ vymýšľa alebo doslova skomoľujú. Doha je Doha a vy počujete, že tenisový turnaj sa hrá v katarskej Dauhe (pre jazykových znalcov arabčiny, prípadne „vrtákov“ sa to píše takto الدوحة). Alebo keď sme pred pár rokmi leteli do Spojených arabských emirátov a hlavné mesto je Abu Dhabi a už vás tu niekto poučuje, že to je Abu Zabí (pre tých múdrych tu mám „perlu“, Abu Dhabi sa zase v arabčine píše asi takto أبو ظبي‎. Snáď som sa veľmi nepomylil pri písaní tohto názvu. My čítame Srí Lanka, v Čechách Šrí Lanka a v tamilčine je to இலங்கை. Viem, že to sú názvy, ktoré si niekto presadzuje podľa výslovnosti domáceho obyvateľstva. Ale prečo tak nasilu? Ktovie čo je za tým. Zrejme vedci v slovenskom štúrovom jazykovednom ústave vykazujú činnosť. Prečo teda nepoužívame Beograd ale Belehrad, Wien ale Viedeň. Maďari majú Pozsony, my Bratislavu. Oni majú zámok v Gödöllö, ktorý postavil nejaký gróf Grassalkovich a naopak, my máme v našom hlavnom meste palác, ktorý po grófoch obývali pionieri a o pár rokov neskôr tých vystriedala naša hlava štátu. Gödöllö spomínam práve preto, že taký názov nemajú snáď ani Japonci, Fíni, ani Rusi či Američania. A tí vraj majú všetko. Aspoň sa tak hovorí. Ale tam je to o niečom inom... Mali sme pred sebou päť a pol hodiny letu, a to sa v Qatare posúva čas o jednu hodinu dopredu. Chvíľu po štarte sme už pozerali z okna na hladinu Balatonu V lietadle sme sedeli snáď štyridsať minút, keď usmievavé letušky s počernými „letušiakmi“ začali plniť naše skromné želania týkajúce sa pitného režimu. Chladený Heineken, ale k nemu aj niekoľko kalíštekov whisky na odvahu zdravo prežiť let, nás osviežili. 

Ani sme sa nenazdali a začali nám servírovať prvú stravu. Kuracie prsia na viedenský spôsob, čomu my u nás hovoríme jednoducho rezeň, k nemu basmatí ryža, ravioli so zeleninou a bešamelovou omáčkou a zemiakový šalát s tuniakom. Jedlo sme zapíjali rôznymi nápojmi, Tomáš červeným chilským vínom, Jano džúsom a ja pivom. Najedení a spokojní sme sa venovali sledovaniu nejakých videoprogramov, prípadne tí šťastnejší pri okne pozerali, čo sa deje pod nami. Po dosť zlých skúsenostiach z posledného letu do Káthmandú s holandskou spoločnosťou Martinair, ktorí na občerstvení doslova žgrlošili, sa qatarčania o nás príkladne starali. Preleteli sme nad pohoriami Karpát, zahliadli zasnežené vrcholky okolo Olympu a onedlho bola pod nami rozsiahla hladina Stredozemného mora. Nestačili sme ešte stráviť prvú stravu a servírovacie vozíky sa opäť objavili medzi nami. Asi nás chceli pred trekom vykŕmiť. Opäť nasledoval obrad s nápojmi a stravou, tentoraz však porcie boli trošku menšie. Ale pitná kúra sa opäť zopakovala. Za oknami lietadla jasno svietil mesiac a po šiestich hodinách letu, v skutočnosti však po piatich pre posunutú hodinu, sme pod nami uvideli žiaru možno tisícok pouličných svietidiel. Bolo to neskutočne pôsobivé. O desiatej večer miestneho času sme pristáli na letisku v Dohe.

Vonku bolo asi tridsaťpäť stupňov. Nezvyknutí na také teplo sme rýchlo prešli do klimatizovanej tranzitnej haly. Absolvovali sme bezpečnostnú kontrolu. Pred sebou sme mali tri hodiny čakania na ďalší let, tentoraz už priamo do Káthmandú. Navštívili sme veľkopredajňu Duty free. Prechádzali sme sa medzi ľuďmi všakovakej pleti počínajúc rôznymi vzorkami Arabov, cez bledých Američanov až po žltých Japoncov. Všade na nás dýchala arabská exotika spríjemňovaná orientálnymi vôňami. Boli sme naozaj v úplne inom svete. Naším prvým cieľom bolo zakúpenie nejakého penivého moku v podobe plechovíc s pivom. Ale sme sa veľmi sklamali, pretože nič také tam nebolo. Najprv sme si povedali, že predsa Arabi nepijú, takže pivo nemajú. Neviem však ako to je v skutočnosti, pretože z predajne vychádzali ľudia hnedej pokožky s „igelitkami“ Qatar Duty Free naplnenými rôznymi druhmi alkoholu. Takže alkohol tam bol, okrem piva. Tomáš dostal rozumná nápad, že by bolo dobré zakúpiť nejakú menšiu fľaštičku na skrátenie chvíľ čakania. Podarilo sa. Za šesť amerických dolárov sme mali pollitrovku whisky v umelohmotnej fľaši. Sadli sme si v blízkosti našej „GATE“, teda vstupu pre odlet lietadla a so záujmom sledovali ľudí okolo nás, ale aj meniaci sa displej s časmi odletov lietadiel do celého sveta. Latinku striedali údaje v arabčine. Blížila sa polnoc a my sme v ďalekej krajine vítali nový deň s whiskovými prípitkami na úspech celej akcie. A dobre sme urobili, pretože aspoň sme mali viac odvahy na druhú časť letu.

2. deň: utorok 3. apríl (Doha – Káthmandú 1300 m)

Ručičky hodín sa presunuli za dvanástku. Nastal druhý deň našej dlhej cesty. Konečne sme sa dočkali. Tridsať minút po polnoci sme prešli cez „GATE“. Pre nezainteresovaných tento anglický výraz znamená bránu, ktorou je potrebné prejsť k lietadlu (teda je podstatne iný ako slovenské „gate“, čiže časť mužského odevu). Vonku bolo ešte stále neuveriteľných 29 stupňov. Pristaveným klimatizovaným autobusom nás doviezli k lietadlu Airbus A310. Bolo podstatne väčšie ako to, ktorým sme leteli zo Schwechatu. Nastúpili sme a tentoraz nás čakali miesta v prednej časti hneď za business triedou. Pred nami bol takmer šesť hodín trvajúci let. Scenár z prvého lietadla sa zopakoval, pitný režim a dobrá večera nám spríjemnili časť letu. Zloženie cestujúcich v lietadle už bolo podstatne iné, okolo nás sedelo viac domorodcov ako „bielych“. Let prebiehal celkom pokojne, snáď len niekde nad Indiou nás viackrát „pohojdala“ turbulencia. O niekoľko hodín začalo svitať a letušky podávali raňajky. Netrvalo dlho a v diaľke sa objavili zasnežené končiare Himalájí, čo dávalo tušiť, že sa blížime k cieľu. Kapitán lietadla oznámil, že v Káthmandú budeme o niekoľko minút. Klesali sme dole a zahliadli rýchlo sa približujúcu zem. Všetko bolo nachystané na pristátie, no motory sa naraz viac rozzvučali a mi sme preleteli nad letiskom a stúpali hore. Letušky sa profesionálne usmievali, no v očiach cestujúcich bolo vidieť otázniky. Podľa „točiaceho“ sa slnka sme videli, ale aj pocítili, že sa otáčame a pristávací manéver sa opakoval, ale zopakoval sa aj ďalší manéver stúpania hore. Až na tretí pokus sme úspešne pristáli. Bolo presne 8.25. Medzi sebou sme skonštatovali, že pristávací manéver bol preto taký adrenalínový, pretože by sme boli na zemi o nejakých desať minút skôr! Vystúpili sme z lietadla do horúceho rána. Okolo lietadla z každej strany stáli vojaci so samopalmi. Hm, tak „pokráľovská“ demokracia v plnej kráse. Všade hliadkovali vojaci. Takže v tomto smere sa tu nič nezmenilo. Ponáhľali sme sa do príletovej haly, aby sme boli čo najskôr pri pasových pultoch. Moje obavy, že si tu opäť vystojíme dvoj až trojhodinovú frontu na víza sa našťastie nesplnili. Vďaka tomu, že väčšinu cestujúcich tvorili domáci, tak v radoch na víza stálo len pár ľudí. Pred nami boli snáď traja či štyria cestujúci.

O neuveriteľných pätnásť minút sme mali v rukách víza. Prekvapený som pozeral, že úradníci tu už konečne používajú počítače, čo ešte pred pár rokmi bolo pre nich sci-fi. Nasledovalo vyzdvihnutie batožiny. Vaky plné materiálu boli v poriadku, no naše kartónové škatule boli dosť „znetvorené“. Moja, zabalená v polyetylénovom vreci Qatar Airways celkom držala pohromade, ale na Tomášovu bol žalostný pohľad. Bez vreca, polootvorená a po krátkej prehliadke zistil, že mu zmizli nejaké drobnosti vrátane instantných iontových nápojov. Batožinu sme naložili na vozík a išli k východu. V dave čakajúcich som pozeral na niekoho s ceduľkou nesúcou moje meno, ako sa to bežne robí, prípadne niekoho známeho. Ceduľka nikde, ale zrazu sa medzi ľuďmi vynorila šťúpla postava Gokarnu, majiteľa cestovnej kancelárie. Jeho pokrik „Miro, Miro“ s dokonalým anglickým prízvukom, nás usmernil k nemu. Privítali sme sa ako starí známi, Jano taktiež a predstavili Tomáša, nového člena výpravy. Po krátkom dohadovaní sa s niekoľkými horlivými pomocníkmi, ktorí cítili vo vzduchu bakšiš, sme si sami naložili batožinu do auta. Samozrejme poučení minulými návštevami som rázne protestoval proti ich doslova obťažovaniu. Tu musíte byť nekompromisní, pretože títo „pomocníci“ by boli schopní ísť s vami až k hotelu len aby dostali nejakú rupiu či cent. Tomáš, človek s nimi dosť cítil, ale pochopil, že ak dá nejaký peniaz jednému, tak ďalších sa len ťažko zbavíme. Je pravdou, že za tých sedem rokov, čo som tam chodil, tak sa aj oni „zaklimatizovali“ na zahraničnú menu. Kedysi im stačili rupie, no teraz už chceli doláre alebo eurá. Pokrok a komercia prekvitá aj tu. Pre Jana a mňa bola cesta z letiska už veľmi známa, no Tomáš neustále krútil hlavou neveriac čo vidí. V tomto sa hlavné mesto za tie roky vôbec nezmenilo. Okrajové štvrte sú stále pokryté vrstvou odpadkov, každý most má „svoju“ kravu, ľudia neustále posedávali alebo ležali na zemi a väčšinou nič nerobili a do toho sa ozýval krik, trúbenie automobilových klaksónov a neuveriteľný dopravný chaos. Na každej križovatke stále hliadkovali vojaci, dopravní policajti tu boli prakticky apatickí voči vodičom. Niekoľko minút po deviatej sme už  prechádzali ulicami Thamelu, známej turistickej štvrti Káthmandú. Ešte niekoľko zákrut a ocitli sme sa v uličke s pobočkou Gokarnovej cestovnej kancelárie „Green Horizon“. Zabočili sme doľava a už sme stáli pred hotelom Imperial Guest House. Recepčný Jana i mňa spoznal. Dohodli sme sa, že nám uschovajú batožinu a o dve hodiny budú izby uvoľnené. Nakoľko sme raňajkovali v lietadle, nemali sme pocit, že by bolo potrebné opäť jesť.

Pre krátkosť času v hlavnom meste pred trekom sme nešli obdivovať miestne pamiatky ako to robí väčšina trekárov a horolezcov. Toto sme si nechali až na záver tunajšieho pobytu. Vydali sme sa do ulíc Thamelu. Niektoré obchody už boli otvorené, iné ešte len otvárali a niektoré ešte len čakali na príchod svojich majiteľov. V uliciach bolo veľmi málo turistov, a tak sme sa len tak „ponevierali“ a pozerali do výkladov. Mal som napísaný malý zoznam vecí, ktoré bolo ešte potrebné dokúpiť na dlhú vyše trojtýždňovú cestu, napríklad veľký vak na prepravu spacích vakov a karimatiek, Tomáš potreboval na svoje veci taktiež väčší vak, zámky na uzamknutie vakov, trekové sandále, flísovú bundu a ešte pár drobností. Neustále som však mal starosti ohľadne zabezpečenia pitného režimu. Nemali sme žiadne tablety na úpravu pitnej vody. V tomto sme si zatiaľ nevedeli rady. Naša prvá cesta viedla do Gokarnovej cestovnej kancelárie, aby sme sa privítali a upresnili si plán najbližších dní. V kancelárii sedel jeho brat Govinda, s ktorým sme sa srdečne privítali. Za dva a pol roka, čo sme sa nevideli, sa vôbec nezmenil. Títo ázijskí chlapíci ako keby vôbec nestarli. Ponúkol nás kolou a začali sme prvú diskusiu ohľadne plánu celého treku, ale najmä o jeho celkovej cene, ktorá nás najviac zaujímala. Bol utorok a prakticky sme mali len 24 hodín na získanie permitov, leteniek a ďalších potrebných vecí, vrátane zakúpenia už vyššie spomínaného materiálu. Prvou nepríjemnou informáciou bola letecká preprava na letisko do Taplejungu, miesta štartu treku. Nakoľko tam lietajú lietadlá len dva razy do týždňa, v stredu a nedeľu, Govindovi sa nepodarilo na najbližší odlet, teda stredu, zohnať letenky. Neviem prečo som ich mailom naháňal už v januári. Zrejme sa na to vykašľal alebo nemá také kontakty akými sa neustále chválil. Mali sme pred sebou dve možnosti, buď počkáme päť dní, to znamená do nedele v Káthmandú, a tým si skrátime počet trekových dní alebo prijmeme ponuku cestovnej kancelárie, o ktorej sme už vedeli doma z mailu, že v prípade problémov s letenkami je možnosť presunu terénnym autom po nepálskych cestách. Po krátkom zvážení pre a proti, sme sa rozhodli pre cestu po zemi. Mala trvať dva dni, takže by sme boli v časovej norme. Mnou vybraná trasa treku bola zo strany Govindu v poriadku a po predbežnom prerátaní dní túr, vrátane „rest days“, čiže aklimatizačno-odpočinkových dní, sme sa dohodli na dĺžke treku. Celých 26 dní sme mali pôsobiť v oblasti pod Kangchenjungou.

 

 

Tvrdým orechom sa stala dlhá diskusia ohľadne počtu nosičov a ďalšieho personálu a z toho sa odvíjajúcej ceny, ktorú sme mali zaplatiť cestovnej kancelárii. Mailom dohodnutá a obomi stranami zo začiatku rešpektovaná cena bola sporná zo strany oboch bratov, Gokarnu a Govindu. Dlho nechceli pochopiť, že nie sme Američania alebo im podobní turisti, ktorým určite nerobí žiadny problém „vysoliť“ nejakých päťsto dolárov navyše, ale my trváme na vopred dohodnutej cene. Stále sme sa nemohli dohovoriť na počtoch obslužného personálu. Prepočítavali sme z jednej i druhej strany, ale stále to nebolo ono. Vedúci výpravy (čo mal byť náš známy Šerpa z predošlého treku Ang Kami Sherpa), jeho zástupca, kuchár s pomocníkom a nosiči. Stále som oponoval realitou, že na čo nám je ešte aj zástupca vedúceho výpravy pri takomto minipočte trekárov. Až na záver celého treku, keď sme sa viac zblížili s Dawa Sherpom, teda Kamiho zástupcom, nám bolo jasné prečo išiel. Mal viac skúseností z trekov ako Kami. A oblasť Kangchenjungy bola pre Kamiho neznámou destináciou. Bohužiaľ ak si zabezpečujete takúto akciu z Európy, tak vám cestovka nasľubuje hory-doly. Lenže neskôr som sa dočítal, že takýmto spôsobom je zabezpečovaná väčšina trekov. Asociácia miestnych horských vodcov určuje kritéria, za akých je možné vodiť trekárov. Takže so znížením počtov zabezpečovacieho tímu sme nepochodili, pretože   na každú našu námietku mali protiargument, týkajúci sa množstva a hmotnosti materiálu, ale najmä našej bezpečnosti. Tu sa práve prejavila neúčasť ďalších trekárov. Či sú v skupine traja alebo desiati, vždy je potrebný rovnaký počet osôb okolo kuchyne. Snáď len nosičov materiálu je potrebných viac. Tí však nie sú vôbec drahí. A to sme ešte nevedeli, koľko bude potrebné zobrať potravín.

Bohužiaľ sme im museli dať nakoniec za pravdu, že to nie je výlet do nejakého blízkeho parku v podobe Sagarmathy alebo Annapurien, ale aj to, že nosiči taktiež potrebujú niesť svoje veci a potraviny pre seba. Po dlhej slovnej výmene vedenej najprv medzi nami tromi po slovensky a česky, sme sa dohodli na cene, ktorú akceptovala aj nepálska strana. Govinda mal pred sebou necelých 24 hodín, aby nám pripravil potrebné doklady, vozidlo, ľudí i materiál. A pred nami bol celý deň na to, aby sme sa pripravili na viac ako trojtýždňovú cestu  do oblasti Mechi a jeho regiónu Taplejung vo východnom Nepále. Pre informáciu čitateľa len spomeniem, že vedúci výpravy dostal za akciu okolo 450 dolárov, jeho zástupca o pár dolárov menej, kuchár 450 dolárov a nosiči po 320 dolárov. Strava pre jedného trekára počas treku bola 240 dolárov. Takže my sme každý zaplatili za celý trek okolo dvetisíc dolárov. Rozlúčili sme sa s tým, že večer sa stretneme v našom hoteli a odovzdá nám vybavené permity k vstupu do národného parku. My si zatiaľ dáme urobiť kópie pasov, osobných poistiek a ďalších potrebných dokladov. Originály pasov a letenky na prepravu do Európy sme nechali v trezore cestovnej kancelárie, čo je po jednej stránke dobré, ale nie každý verí tomu, že sa s nimi niekedy stretne. Možno sa v minulosti stali situácie, že pasy zmizli. Chalanov som zaviedol na obed, samozrejme inde ani nemohol byť ako v Everest Steak House, na ktorý som sa dva a pol roka tešil. Predstava nádherných steakov ma hnala dopredu. Reštauračné prostredie s niekoľkými usmiatymi známymi čašníkmi navodili tú pravú „stejkovskú“ atmosféru. Dobre vychladený Tuborg stál onedlho na stole. V interiéri reštaurácie sa počas mojej vyše dvojročnej neprítomnosti nič nezmenilo. Na oknách staré závesy, na stoloch červené obrusy, ktoré tu boli snáď ešte pri mojej prvej návšteve, teda pred siedmimi rokmi. Akurát som si všimol, že vydali nové jedálne lístky a upravili ceny. Samozrejme smerom hore. V rýchlosti som to prepočítal a porovnal s cenami pri poslednej návšteve. Jedlá i nápoje zdraželi asi o 30 percent. Nakoľko však naša „tvrdá“ koruna nabrala dobrý kurz, tak to nebolo tak výrazné.

Ešte predtým ako sme prišli do reštaurácie, sme si vymenili v jednej z mnohých zmenární americké doláre za nepálske rupie (NRs). Tentoraz bol kurz asi 64 rupií za dolár a za euro asi 86 rupií. Všetci traja sme dlho neotáľali s výberom jedla a objednali si klasický „Brown Sauce Steak (With Veg. And Chips.)“. Tak totiž podľa jedálneho lístka znel jeho oficiálny názov. Totiž ku každému steaku sa podáva zeleninová príloha zložená z blanšírovanej zeleniny – karfiol, zelená fazuľka, uhorka, paradajka a k tomu ešte zemiakové hranolčeky. Ale predsa len som si všimol jednu novinku. V jedálnom lístku bola poznámka, že čerstvé mäso je dovážané z Indie! Vtedy, ale ani doteraz mi nie je jasné, že ako je možné, že hinduisti vyvážajú posvätnú hovädzinu. Nuž, komercia je komercia a obchod je obchod. Alebo...? Tento steak tvorí vlastne základ všetkých druhov steakov. Vtedy stál 280 rupií, ale ešte nejaký rok predtým bol za 225 rupií, čiže bol tam finančný posun smerom hore. Ale biftek za štyri doláre u nás v takej gramáži ťažko dostanete. Nečakali sme dlho a čašník doniesol ako obvykle veľké drevené tácky, na ktorých boli naozaj nadrozmerné porcie snáď hovädzieho alebo možno jačieho mäsa s kôpkou hranolčekov a blanšírovanou zeleninou. K tomu podávajú  rôzne kečupy, horčice a chilli omáčky. Pri konzumácii a priebežnom vzdychaní, ako sme už plní, som bol trochu zaskočený poznámkou chlapcov, že steaky zas tak vynikajúce neboli. Ako sa neskôr ukázalo, pre Tomáša i Jana bol tento steak prvým aj posledným v rámci nášho nepálskeho pobytu. Nuž, proti gustu... Výborné jedlo nás inšpirovalo k ďalším nákupomm v miestnych obchodoch. Po celodennom chodení po thamelských uliciach a uličkách a neústavnom obťažovaní pouličnými predavačmi a žobrákmi, sme dobre unavení konečne prišli do hotela. Sprcha bola balzámom nielen pre telo, ale tentoraz aj pre dušu. Čakali sme s čím novým opäť príde Govinda. Sedeli sme na terase hotela, samozrejme s nedomysliteľným Tuborgom a čakali na Govindu. Prišiel skôr ako sme sa dohodli, doniesol permity a ostatné „papiere“. My sme mu na oplátku každý venovali pripravenú a doma poctivo nasporenú kôpku peňazí, a tak sme boli pripravení na vyše trojtýždňovú akciu vo východných Himalájach. Ohľadne presunu do Himalájí nás opäť uistil, že tých asi sedemsto kilometrov zdoláme hravo za dva dni. Ako to potom dopadlo sa dočítate na ďalších stranách. Po Govindovom odchode sme ešte večer stihli zabaliť takmer všetok materiál tak, aby sme ráno už len doplnili pár drobností. Každý z nás mal veľký prepravný vak a mali sme jeden spoločný najväčší vak, v ktorom boli spacie vaky a karimatky. Tomáš pripravil do hotelového depozitu tašku s vecami, ktoré sme na treku nepotrebovali. Zaľahli sme po desiatej večer s nádejou, že sa konečne pokojne vyspíme. Prvá noc v Nepále bola veľmi teplá, takže aj cez skutočnosť, že sme sa v lietadle poriadne nevyspali, tak aj táto noc nebola veľmi pokojná. Moju izbu navštívili komáre, ktoré sa naozaj „vyznamenali“. U chalanov sa nič také nekonalo. Možno preto, že  som bol ubytovaný na druhom a oni na prvom poschodí. Zrejme tu pôsobil „výškový“ hmyz. Ktovie prečo sa tak stalo.

3. deň: streda 4. apríl (Káthmandú – Lahan 116 m)

Ráno sme vstávali pred šiestou, pretože o siedmej bol naplánovaný odchod. Veľmi rýchlo sme zbalili batožinu. Niekoľko minút pred siedmou sa objavil Kami. Srdečne sme sa privítali. Neustále vysmiaty, takže jeho predný zlatý zub aj teraz na všetkých svietil. S ním prišli aj dvaja chlapci, ktorých nám predstavil. Jeden bol kuchárov pomocník Lache Sherpa a druhý Kamiho brat Nima Sherpa. Už vo svojej knihe som pred niekoľkými rokmi písal, že Šerpovia ako meno používajú názov dňa kedy sa narodili. Aj v prípade Kamiho brata Nima znamená nedeľu. Ako sme sa neskôr od neho dozvedeli, Nima bol najmladším členom výpravy, vtedy mal osemnásť rokov a vlastne jeho opakom som bol ja, nešerpa. O niekoľko minút neskôr prišlo aj auto, ktoré nás malo odviezť do Himalájí. Bola to nie práve najnovšia Toyota Landcruiser. Určite už mala za sebou väčší počet podobných jázd. Ale vtedy sme ešte netušili čo nás čaká. Nosiči a Kami s vodičom naložili našu batožinu, chvíľu špekulovali ako ju čo najlepšie pripevniť na streche. Boli sme prichystaní na dlhú cestu. Kami určil zasadací poriadok, teda ja vpredu vedľa vodiča na ľavej strane, Jano za vodičom, Tomáš v strede a Kami za mnou. Šerpskí chalani, Lache Sherpa a Nima Sherpa, sedeli v zadnej časti spolu s našimi batohmi a balíkmi s potravinami. Krátko po siedmej sme sa ešte na chvíľu zastavili pri Gokarnovej pobočke cestovnej kancelárie v blízkosti hotela. Govinda sa prišiel s nami rozlúčiť a my sme konečne okolo pol ôsmej vyrazili úzkymi thamelskými uličkami do okrajových častí Káthmandú, do Govindovho domu. Tam totiž bol uložený ostatný materiál a potraviny. Nosiči nosili preplnené bambusové koše k autu. Stali sme sa vďačným terčom záujmu miestnych detí, ale aj dospelých. My sme ich záujem oplatili niekoľkými snímkami z fotoaparátov. Šokom pre nás trekárov bol pohľad na desať či dvanásť kartónových preložiek plných slepačích vajec. V rýchlosti som využil vymoženosti násobilky a zrátal, že ich vezieme tristo alebo tristošesťdesiat kusov.

Pomyslel som si, tak tieto predsa nemôžu prežiť jazdu do Himalájí. Žiadna chladnička neexistovala. To bude mať salmonelóza poriadne nabitý program... Strecha auta bola naložená batožinou, ako keby sa sťahovali Nomádi. Naše vaky, batohy, stany a kopa ďalšieho materiálu potrebného na dlhý pobyt v ďalekých horách. Slnko bolo už dosť vysoko a okolo deviatej sme sa konečne pohli. Cestná „výpadovka“ z hlavného mesta nás viedla zo smogu. Vonku bolo horúco, dym z výfukov nákladných áut dával našim prieduškám a pľúcam poriadne zabrať. Jazda trvala už niečo vyše dvoch hodín, keď som pochopil aj podľa postavenia slnka na oblohe, že nejdeme na východ či juh, ale na západ. To snáď nie je možné, kde to ideme? Nerobil som si starosti, veď vodič a aj Kami určite poznajú cestu. Po prejazde niekoľkými mestečkami a dedinami som sa v mape dopátral, kde to vlastne ideme. S hrôzou som zistil, že naozaj nejdeme ani na východ, ani na juh, ale na západ. Nešlo mi do hlavy prečo práve opačným smerom. V mape som však zistil, že naša trasa vedie po jednej z nepálskych hlavných komunikačných tepien, Prithwí Highway. Prithwí bol prvým nepálskym kráľom, ktorý vládol v 18. storočí. Síce povrchom a šírkou mi pripomínala skôr starú cestu napríklad zo Žiliny o Terchovej, ale v tých najužších úsekoch. A toto bola vraj „highway“. Po pravej strane v hlbokom údolí tiekli dravé vody rieky Trisulí, ktorá je známa tým, že ju turisti využívajú na raftové splavovanie. Asi po troch hodinách jazdy sme zastavili pred mestečkom Benighat na malom parkovisku pri miestnom „motoreste“. Kami zhodnotil naše žalúdkové potreby, a tak sme sa išli najesť. Zeleninová ryža s nasekanými kúskami kurčaťa a čaj nás celkom dobre nasýtili. Podľa tabule umiestnenej pri vchode sme z Káthmandú za tie tri hodiny prešli len 54 kilometrov. Naozaj päťdesiatštyri!!! Teda priemerná rýchlosť 18 kilometrov za hodinu. Veď takýmto tempom pôjdeme do Taplejungu snáď tri či štyri dni. Pokračovali sme v jazde ďalej na západ. Po ďalších asi štyridsiatich kilometroch sme prišli do mestečka Mugling. Na hlavnej križovatke sme odbočili doľava. Cesta doprava viedla do Pokhary, ktorá je východiskom k osemtisícovkám Annapurna, Daulaghiri, Manaslu a do oblasti Mustang. Pred nami bolo stále hlboké údolíe rieky Trisulí. Podľa postavenia slnka bolo vidieť, že už ideme na juh. Bola dosť nepríjemná horúčava. Blížili sme sa do regiónu Terai. Nepál je zložený z troch zemepisných regiónov, po celej dĺžke sa tiahne na juhu spomínaný Terai. Je to subtropická oblasť tiahnúca sa vedľa indickej hranice od západu na východ.

Žije tam exotická fauna ako tigre, leopardy, nosorožce, medvede, byvoly, krokodíly, hady, škorpióny. Od Terai na sever je región hôr s nadmorskou výškou asi do tritisíc metrov a ešte viac na sever až k čínskej hranici je oblasť vysokých hôr, teda Himalájí. Po nepálskych cestách sa chodí veľmi pomaly, na tachometri auta bola ručička často na štyridsiatke, ale aj menej. Veru, ani sa tam nedá ísť rýchlejšie. Nedovoľuje to stav cesty a hustá premávka. Blížili sme sa do mesta Bharatpur. Pred ním sme opustili údolie rieky Trisulí, ktorá sa tam vlieva do rieky Kali Gandaki. Tá pramení pod Annapurnami a tečie ďalej na juh, pri Tribenigathe opúšťa územie Nepálu a pokračuje na indickom území. Onedlho sme prešli Bharatpurom a konečne odbočili na východ po ceste Mahéndra Highway. Mahéndra bol nepálskym kráľom v rokoch 1955 až 1972. Po ňom je teda nazvaná jedna z miestnych „diaľníc“. Naším dnešným cieľom malo byť mestečko Itahari. Po dlhom hľadaní som ho na mape objavil úplne na juhovýchode krajiny asi dvadsať kilometrov severne od Biratnagaru. Pred nami bolo snáď štyristo kilometrov. Bolo asi pol jednej a my sme prechádzali cez dedinu Tadi Bazaar. Tam je križovatka ciest, na východ do mesta Hetauda a na juh vedie do Kráľovského Chitwanského národného parku (Royal Chitwan National Park), najstaršieho v Nepále. Je najznámejším národným parkom a dokonca sa dostal v roku 1984 aj do zoznamu miest svetového dedičstva UNESCO.

Údolie Chitwan totiž dlhé roky využívali na športový lov zvierat, v ktorom sa do roku 1950 vyžívali najmä predstavitelia vlády a ich vzácni hostia. V roku 1963 územie južne od rieky Rapti označili za chránené územie nosorožcov a v roku 1970 kráľ Mahéndra schválil myšlienku vytvorenia národného parku. Dnes v ňom žije viac ako 43 druhov cicavcov. Preslávili ho predovšetkým nosorožce, tigre a krokodíly. Park sa v poslednom čase stal jednou z atrakcií trekárov podobne ako rafting na rieke Trisulí. Cesta viedla ďalej do mesta Hetauda. Náš pitný režim v tom čase bol veľmi mizerný. Voda kúpená ešte v Káthmandú sa míňala a navyše v kabíne auta bolo takmer štyridsať stupňov. Navrhol som Kamimu, aby sme si urobili prestávku. Poriadny smäd a túžba po pive boli naozaj silné. Prešli sme cez mesto a pokračovali tentoraz na juh po ceste Tribhuwan Highway cez nízke pohorie Siwalik Range. Tribhuwan bol nepálskym kráľom v rokoch 1920 až 1950. V dedine Amlekghani sme uvideli prvý raz v Nepále železničné koľajnice vedúce z Indie do blízkej rafinérie. Totiž Nepál má len niekoľko desiatok kilometrov železníc. Asi po tridsiatich kilometroch sme konečne o pol tretej zastavili v mestečku Phatalaia. Jano s Tomášom si dali kávu, na ich počudovanie s mliekom. Postupne sa učili na sebe, že si musia objednať „black coffee“ a nie „coffee“. U mňa s tým nebol problém. Tuborg alebo San Miguel bol vždy dobre chladený. Asi polhodinová prestávka s pitím nápojov bola naozaj osviežujúca a naša ďalšia cesta viedla tentoraz opäť po Mahéndra Highway z mestečka opäť na východ.

Často sme prechádzali cez niekoľko stoviek metrov široké vyschnuté korytá riek. Na otázku, prečo sú korytá prázdne nám Kami vysvetlil, že v čase monzúnu, teda v lete sú plné dažďových vôd. Cesta viedla nekonečnou rovinou. Slnko neúprosne pieklo. Prišli sme do oblasti, kde po oboch stranách cesty horela tráva a kríky. Každú chvíľu sme zatvárali okná, pretože štipľavý dym nás doslova dusil. Boli sme niekoľko kilometrov za mestečkom Bhadara, keď sme naraz zastavili. Vodič niečo po nepálsky zakričal alebo to bola skôr nejaká domáca nadávka. Defekt. Pravé zadné koleso bolo prázdne. Nosiči vyskočili z auta a rýchlo vynášali uložený materiál, vrátane určite už „uvarených“ vajec na cestu. Pomyslel som si, že vajcia tieto horúčavy nemôžu v zdraví“ prežiť. Koleso podložili niekoľkými kameňmi. Nemo sme pozerali na kolektív „servismanov“ ako primitívnym zdvihákom zdvíhajú auto. Náhradné koleso by u nás nemalo šancu uspieť pri technickej kontrole. Dezén na pneumatike bol dávno preč. A to sme nevedeli po akých cestách ešte pôjdeme. O necelých tridsať minút sme pokračovali v ceste. Do cieľa dnešného dňa nám chýbalo nejakých stopäťdesiat kilometrov a nad nami sa objavil mesiac. Pomaly sa stmievalo. Nevedel som si dosť dobre predstaviť akou rýchlosťou pôjdeme v tme. S pribúdajúcou tmou sa na ceste objavovalo veľa cyklistov. Niečo ako svetlo tam zrejme nepoznajú, pretože aj náš vodič už v úplnej tme ich nemal zapnuté. S Kamim sa po nepálsky zhovárali pravdepodobne o ukončení jazdy. O pol ôsmej sme prišli do mestečka Lahan (116 m), ktorý leží asi pätnásť kilometrov na sever od indických hraníc. Kami na chvíľu zmizol, aby sa opäť objavil a ukázal na dvojposchodovú budovu. „Manakamana Lodge“ sa stala miestom nášho nocľahu. Izbičky pre dvoch, jeden stolík so stoličkou a siete nad posteľami.

Občas po stene prebehla nejaká tá potvorka, zelená jašterica. Vnútri bolo neznesiteľne teplo, my hladní, a tak sme s Kamim a dvomi nosičmi odišli na večeru do blízkej reštaurácie. Využili sme teplý večer, sadli sme si vonku na malú terasu. Objednali sme si zaručene pravý dhal bhat, nepálsku špecialitu - ryžu so šošovicovou omáčkou a veľmi pikantnou zeleninou a k tomu kôpka varených zemiakov. S týmto sa tu stretávate na každom kroku. Je to naozaj národné jedlo asi ako u nás napríklad bryndzové halušky. Ako predjedlo nám doniesli niekoľko kúskov duseného bravčového mäsa, samozrejme nasekané aj s kosťami. To je tu kiestna špecialita. Mäso každého druhu jednoducho sekáčom nasekajú na kúsky a potom tepelne spracujú. O tom, že táto bravčovina bola nadmieru pikantná, nemusím ani hovoriť. Dhal bhat bol celkom dobrý a Jano s Tomášom si nechali niekoľkokrát doplniť misky. Pre mňa klasická porcia úplne stačila. Po večeri sme sa poriadne unavení a najmä vytrasení z celodennej jazdy konečne osprchovali. Spánok v dusnej noci nám sústavne znepríjemňovali komáre, čo sme pocíťovali každú chvíľu. Večer sme podcenili miestne podmienky a zabudli stiahnúť sieťky, a tak poriadne doštípaní sme v noci pri svetle čelovky skákali okolo postelí. V teple sa nie veľmi dobre spalo, ale do rána sme vydržali spotení v posteliach.

4. deň: štvrtok 5. apríl (Lahan – Phidim 1160 m)

Ráno sme sa zobudili dobre poštípaní od komárov. Bolo šesť hodín, keď sme zívajúci vyšli pred „hotel“, kde už nosiči nakladali batožinu a ostatný materiál. Malé technické problémy s autom sme spoločne vyriešili jeho roztlačením. Raňajky sa tentoraz nekonali. O siedmej sme sedeli v aute a pokračovali v jazde ďalej na východ. Náš časový sklz bol dosť veľký, veď sme mali byť viac ako sto kilometrov ďalej. Lenže zdolanie tých pár kilometrov nám trvalo ďalšie takmer tri hodiny. Cestou sme sa zastavili v mestečku Rupani, kde sme raňajkovali. Black tea a pár malých placiek podobných naším palacinkám nás nie veľmi nasýtili, ale v pribúdajúcej horúčave nám nie veľmi chutilo jesť. Do Itahary (125 m), pôvodného včerajšieho cieľa, sme dorazili asi o desiatej. Prešli sme mestečkom a opäť pokračovali stále na východ. Nekonečné roviny okolo nás boli monotónne, ale konečne sme sa dostali do Birtamodu (124 m), ktorý sa nachádza v administratívnej zóne Mechi. Má štyri okresy, Jhapa, Ilam, Panchtar a Taplejung. Jhapa leží na juhovýchode krajiny pri indických hraniciach, žijú tam národy Rai, Limbu, Gurung, Magar, Chhetri a Newari a je vstupnou bránou do indického Darjeelingu a Sikkimu. Panujú tu subtropické vegetačné podmienky. Severnejšie od Jhapy je Ilam. Jeho najväčšie mesto s rovnakým názvom leží asi šesťsto kilometrov na východ od Káthmandú. Oblasť je známa pestovaním čaju, kardamómu, zázvoru a zemiakov. Na rozdiel od rovinatej Jhapy sú tu kopce miestami presahujúce výšku tritisíc metrov. S Ilamom susedí najmenší okres zóny Panchtar. Správnym centrom je malé mestečko Phidim (1160 m), kde končí asfaltová cesta a je východiskom do Taplejungu, najsevernejšieho okresu, v ktorom sa nachádza aj Kangchenjunga. Územie tvorí subalpínske pásmo s hlbokými lesmi, vysokými horami, v najvyšších polohách celoročne ostáva sneh a ľad.

Preteká ním ľadovcová rieka Tamur Khola, ktorá odvodňuje severné a južné zrázy Kangchenjungy. A práve sem smerovala naša cesta. V Birtamode, poslednom väčšom mestečku pred indickými hranicami sme uvideli cestné smerovníky na východ Kakarbhitta, ležiaca na nepálsko-indickej hranici a na juh veľká tabuľa hlásajúca, že na hranicu s Bangladéšom to je asi štyridsať kilometrov. Netušil som, že sme tak blízko ďalšej ázijskej krajiny. Tu sme odbočili konečne na sever a zamierili do himalájskeho podhoria. Ale najprv sme zastavili v mestečku Charaali (137 m), len niekoľko kilometrov za Birtamodom. Kami konečne zorganizoval prestávku na obed. Bolo horúco, a tak sme sa dohodli, že nám bude stačiť tradičná „noodle soup“, ale tentoraz pripravená z čerstvých surovín. Čakali sme na prípravu polievky pod malým prístreškom, aby nám slnko nepieklo na hlavy. Mladá kuchárka sa snažila a okrem Kamiho pomáhal čistiť zeleninu aj Tomáš a Lache. Príprava polievky trvala snáď pol hodinu. Po chvíľke čakania sme sa pustili do jedla. Ale hneď prvá lyžica nás presvedčila o tajomstvách nepálskej kuchyne. Okamžite sa nám objavil na čelách pot, v očiach slzy a z úst možno ešte väčší plameň ako mal herec  

Donutil a jeho známy výkrik vo filme Pelíšky, „maršal Malinovskij“. Možno tam boli nasekanéžoôetly wilkinsonky aj s Machom 3. A to bol len začiatok. Vnútornosti dostali poriadne zabrať. Ešteže sme mali polievku čím zapíjať. Moje domáce diéty boli už len v spomienkach. Nebolo ani dvanásť hodín, keď sme opäť vyrazili na cestu, ktorá tentoraz zamierila na sever do Ilamu (1169 m). Pred nami sa začali v diaľke objavovať prvé kopce a podľa dopravného značenia do Phidimu to bolo „len“ 68 kilometrov. Pomyslel som si, no tak dve hodinky jazdy a ideme ďalej. O tom, že tak dlhý úsek sa dá ísť neuveriteľných šesť hodín sme sa onedlho presvedčili na vlastnej koži. Z nížiny sme postupne stúpali hore. Ráz krajiny sa zmenil, ryžové polia vystriedali lány obilia. Čakalo nás prvé väčšie stúpanie a už podstatne bližšie sa pred nami objavili hrebene hôr. O niekoľko minút sme sa z nadmorskej výšky asi stotridsať metrov postupne dostali až do 1700 metrov. Slnko stále pražilo, ale už bolo cítiť mierne ochladenie. Po zdolaní prvého väčšieho stúpania nasledovalo ďalšie, tentoraz podstatne vyššie. Úzka cesta bola našťastie stále asfaltová, veľký počet serpentín a pod nimi tristo či štyristometrové zrázy preverili umenie nášho vodiča, ale aj našu trpezlivosť. S úžasom sme sledovali, čo dokážu na cestách miestni vodiči nákladných áut, autobusov, ale aj rôznych iných vozidiel, ktoré by u nás ťažko pustili na cestu. Je tu samozrejmé, že ľudia sa prevážajú ako sa dá. Na strechách autobusov sedelo aj dvadsať pasažierov, nákladné autá prepravovali materiál aj s ľuďmi. Pred nami bola ďalšia vysoká hradba hôr. V diaľke medzi stromami bolo vidieť cestu, ktorá sa ako had vinula po strmých úbočiach. Dostali sme sa do výšky nad dvetisíc metrov a nad nami sa prevaľovala hustá hmla. Onedlho sme do nej vošli. Citeľne sa ochladilo. Bez pár metrov sme boli vo výške 2500 metrov. Kami usúdil, že by sme si mohli urobiť krátku prestávku, a tak vodič zastavil v nejakej malej dedinke. Klasický black tea v chladnom počasí všetkých osviežil a veru aj zahrial. Dokonca na rad prišli aj flísové bundy. Neveril som vlastným očiam, keď som videl nápis, že máme pred sebou ešte viac ako tridsať kilometrov.

Stále do toho istého Ilamu. Myslel som, že to len hodinky idú akosi rýchlejšie. A to ešte cieľová stanica dnešného dňa bola v nedohľadne. Rezignovane som skonštatoval, že dnes určite do Suketaru nedorazíme. Pokračovali sme v ďalšej ceste. Dostali sme sa do oblasti s rastúcim čajovníkom. Prvý raz som na vlastné oči videl ako sa pestuje čaj. Práve v tých miestach sme zastavili v akejsi ľudoprázdnej osade, kde bol jeden stojan na pohonné hmoty. Teda „benzínka“ ako z amerických filmov. Zatiaľ čo vodič tankoval, tak my sme sa trochu porozhliadli po blízkom okolí. Doslova som sa s Tomášom vrhol na fotografovanie čajovníkov. Onedlho sme uť sedeli v aute a pokračovali v ceste. V strmom stúpaní sa konečne objavil smerovník s názvom Ilam. Prešli sme cez toto nie veľmi veľké mestečko, samozrejme ležiace na strmom kopci. Nebol dôvod na zastavenie, a tak sme opäť stúpali do kopca. Okolo nás sa objavili stromy porastené rôznymi machmi a lišajníkmi. V zamračenom počasí z diaľky vyzerali ako stromy z rozprávkového strašidelného lesa. A s takýmito sme sa neskôr stretli vo vysokých kopcoch. Bolo asi pol štvrtej a asi tridsať kilometrov za Ilamom sme zrazu zostali stáť v kolóne niekoľkých vozidiel. Miestni cestári z dôvodu opravy asfaltového povrchu uzatvorili cestu. Vystúpili sme z auta a išli sa pozrieť na technický zázrak 21. storočia. Takým spôsobom, akým tu cestu opravovali takto u nás nerobilisnáď ani pred sto rokmi. Veď o tom svedčia aj fotografie. Tomáš sa podujal urobiť z tejto akcie malú fotoreportáž. Asi po trištvrte hodine čakania cestu konečne otvorili. Nasledoval dlhý zjazd po úzkej ceste, na ktorej v jednej časti asfalt vystriedala kamenistá cesta. Zrejme aj tá časť čakala na opravu. Možno tam bol nejaký zosuv pôdy. Začalo sa stmievať a hlboko pod nami bolo vidieť prvé svetlá. Na moju otázku, či je to Phidim, cieľ dnešného dňa, Kami prikývol. Z výšky viac ako dvetisíc metrov sme klesli až na konečných 1160 metrov. Ale tú jazdu v šere a neskôr takmer tme by som nikomu neprial zažiť. Myslím, že každý z nás v duchu sám nohami brzdil, aby sme snáď nevyleteli v nejakej zákrute a skončili niekde v hlbokom zráze. O pol siedmej sme v úplnej tme dorazili do mestečka.

V Phidime nás čakala ďalšia noc. Pôvodne sme rátali len s jednou, ale ako sme videli, tak za dva dni sa táto cesta nedá absolvovať. A v noci miestni nejazdia. Našťastie. Pouličné osvetlenie chýbalo, takže sme s pomocou miestnych ľudí po chvíli hľadania prišli k jednému z dvoch miestnych hotelov. Na miestne pomery naozaj dosť slušný. Mal honosný názov United Kingdom, no jeho interiér ďaleko zaostával za „Spojeným kráľovstvom“. Dostali sme izbu s jedným manželským dvojlôžkom, ktoré zabrali „mladíci“ Tomáš s Janom a jedna posteľ, ktorú som okupoval ja. Asi kvôli ušetreniu financií sa k nám do izby nasťahoval aj Kami. Drevená podlaha a karimatka so spacím vakom sa stali jeho nočným príbytkom. O siedmej sme už sedeli v jedálni hotela a čakanie na večeru sme si krátili písaním prvých poznámok do denníkov. Aby to nebolo také jednoduché, tak v celom mestečku vypli elektrický prúd. Čašník síce priniesol na stôl sviečku, ale naše čelovky vydávali jasnejšie svetlo. O tom, že vychladený Tuborg nám pomáhal doplniť vlahový deficit celého dňa je asi zbytočné písať. Všetci traja sme si objednali rovnaké jedlo, aby sme nemuseli dlho čakať. Dhal bhat s pikantnou omáčkou a opäť nasekané kúsky, tentoraz kuracieho mäsa. Jano sa prekonával. Chlapec z Tvrdošína ukázal ako sa na Orave konzumuje ryža. Čašník doniesol ďalšie porcie ryže a Jano sa naozaj snažil. U Tomáša to ešte v tom čase bolo podobné. Ja som už tu obsluhujúci personál sklamal. Porcia, ktorú doniesli na začiatku mi úplne postačovala. A neskôr sa to u mňa opakovalo každý deň, keď sa náš kuchár Pasang snažil vnútiť mi ďalšie prídavky stravy. Nepochodil. Okolo desiatej sme zaľahli, aby sme opäť prežili ďalšiu noc s komármi.

 

 

5. deň: piatok 6. apríl (Phidim - Suketar 2370 m)

Ráno o šiestej sme už balili veci. Môj vak pri doprave až sem utrpel prvý problém. Potreboval „prvú pomoc“. Švy držiace dno vaku praskli, a tak sa mi Kami ponúkol, že ho zašije. Bez vaku by som nemohol absolvovať ďalšiu cestu. Po chvíli šitia sa k nemu pridal aj Tomáš a s lekárskou zručnosťou o niekoľko minút dokončili krajčírske práce. Vtedy som netušil, že nebudú posledné. Raňajky sa nekonali. Po vypití čierneho čaju a niekoľkých hltoch horúcej vody s príchuťou pomarančového sirupu sme pokračovali v ďalšej ceste. Dnes sme boli už tretí deň na ceste a nás čakalo už len necelých deväťdesiat kilometrov. Naše odhady, že o nejaké dve alebo tri hodiny budeme v cieli a odpoludnia už vyrazíme na trek, sa ukázali naozaj ako diletantské. Nepoznali sme akým terénom pôjdeme. A to je cesta označená krásnym názvom „Phidim – Taplejung Highway“! O siedmej hodine sme sa vydali na cestu. Obloha bola zamračená, ale našťastie nepršalo. Prvých niekoľko desiatok metrov sme absolvovali ešte po asfalte. Ale „highway“ hneď za mestečkom skončila, keď sme prešli na prašnú poľnú cestu s poriadnymi výmoľami. Auto každú chvíľu poskakovalo a my samozrejme v ňom. Ktovie čo na to hovorili vajcia v preložkách. Rýchlosť, akou sme sa pohybovali bola tak „závratná“, že ručička tachometru sa priebežne pohybovala medzi piatimi a desiatimi kilometrami za hodinu.

Pomyslel som si, no takouto rýchlosťou tam prídeme o dva dni. Neustále stúpania striedali klesania. Strmým klesaním sme prišli k mostu nad riekou Hinwa Khola, aby sme vzápätí stúpali do náprotivného svahu. Krátke serpentíny vodič bravúrne zdolával a my sme s úžasom sledovali či nás náhodou niekde nevysype z auta. Na oblohe sa medzi mrakmi objavilo slnko. Po troch hodinách jazdy typu Rallye Paríž - Dakar sme zastavili v Gopetare, malej dedinke vysoko nad nejakým údolím. Tu sme sa konečne trochu zrelaxovali pretiahnutím stuhnutých tiel. Prach z cesty sme cítili všade, v ústach, očiach, vo vlasoch, ale aj na celom tele. Batožina na streche auta bola pokrytá niekoľko milimetrovou vrstvou prachu. Slnko v tom čase už celkom dobre pálilo a pomyslel som si, že máme za sebou možno tridsať kilometrov!!! Tri hodiny jazdy a tridsať kilometrov, celkom slušná rýchlosť. Myšlienky na dnešné začatie prvej etapy treku boli nenávratne preč. Takýmto tempom prídeme do Taplejungu snáď o ďalšie tri alebo štyri hodiny. Ktovie. Prešli sme cez niekoľko malých osád. V duchu som Kamimu v duchu ďakoval za tie „úbohé“ raňajky. Naše žalúdky vďaka kaskadérskej jazde vodiča tentoraz radšej nepociťovali nutnosť ďalšieho doplnenia. Pohľady vľavo alebo vpravo do hlbokých údolí nás presviedčali o skutočnosti, že takto to bude lepšie. Na „frekventovanej“ ceste sa nám podarilo stretnúť niekoľko nákladných áut a autobusov, ktoré svoju prítomnosť nezabudli zvýrazniť častým použitím klaksónov. V jednej z väčších osád sme zastavili. Na blízkom kopci nad dedinou boli vojenské kasárne. Tak predsa len sme boli strážení pred prípadnými maoistickými útokmi, aj keď sa Kami dušoval, že maoisti už neútočia a že je prímerie. Vojaci nás mali pod kontrolou.

Ďalekohľadmi pozorovali, kde sa pohybujeme. Ale zrejme skôr so záujmom sledovali naše auto poriadne naložené materiálom. Asi polhodinovú prestávku sme využili na vypitie čierneho čaju. S Tomom sme urobili niekoľko obrázkov s miestnymi deťmi a opäť sme sedeli v aute a pokračovali v jazde. Po strmej ceste sme prešli dedinami Nagi, Patighar a Dorumba, v ktorých stáli celkom pekné domy Limbov. Niektoré sú naozaj ako z rozprávky. Naprázdno sme pregĺgali sliny, keď sme videli na blízkych banánovníkoch ich plody. Nanešťastie boli vysoko a ešte veľmi zelené. A neviem čo by povedali domáci obyvatelia na to, že im tu nejakí cudzinci kradnú ovocie. Po ďalších stúpaniach, ale aj klesaniach sme prešli cez most ponad rieku Kabeli Khola. Po niekoľkých sto metroch, keď sme prechádzali ďalším strmým svahom bolo vidieť ako sa vlieva do väčšej Tamur Kholy. V jednej zo serpentín sme pred nami uvideli miestny autobus a na jeho streche asi dvadsať cestujúcich. Myslím, že na stav kamenistej a prašnej cesty išiel dosť rýchlo. Len niekoľko sekúnd potom, sa v jednej zo zákrut za nami objavil ďalší autobus a na jeho streche opäť sedeli cestujúci. Zatvárali sme oči, pretože sa na ten výjav ani nedalo pozerať. Ale zrejme sú zvyknutí. Aj vodiči, aj cestujúci. Autobus, ktorý nás predbehol však po niekoľkých metroch musel zastaviť.

V protismere sa objavilo nákladné auto. Veľmi úzka cesta, neustále trúbenie klaksónov  a kaskadérske kúsky vodičov dirigoval menší chlapík, sprievodca z autobusu. „Dopravný kolaps“ trval pár minút a už sme pokračovali ďalej. Výškomer na hodinkách ukazoval okolo 1700 metrov, teda každú chvíľu by sme mali byť v Taplejungu. Asi po dvadsiatich minútach jazdy sa pred nami objavili prvé domy nami vytúženého mestečka. Taplejung (1732 m). Podľa tachometra sme z mestečka Birtamod až sem prešli za necelé dva dni okolo tristo kilometrov. Nie veľmi strmé stúpanie nás doviedlo k vstupnej bráne mesta. Kamenistú cestu vystriedal asfalt. Prešli sme úzkou hlavnou ulicou, všade okolo nás v slabom vetre viali červené zástavy a transparenty s kosákom a kladivom. No, to je privítanie, boli prvé moje myšlienky. Ešte šťastie, že tu panuje prímerie medzi predstaviteľmi monarchie a maoistami. Ktovie, či je to naozaj pravda. Ale v Káthmandú nás každý presviedčal, že je to tak. Nuž, uvidíme. Prešli sme okolo kasární a na malom priestranstve sme zastavili. Tu nás čakal počerný sympatický chlapík. Bol to náš kuchár. Mal so sebou nejaké potraviny, ktoré ešte dokúpil na trek. Prisadol si už aj tak do preplneného auta. Snaha ísť nejakou lesnou skratkou vyšla naprázdno. Auto totiž v strmom svahu nemalo šancu, a tak sme sa museli vrátiť na pôvodnú cestu. Ale prešli sme pár desiatok metrov a v kopci auto zastavilo. Strmá ľavotočivá zákruta nás nepustila ďalej. Pravé predné koleso bolo vo vzduchu. Vodič i ostatní vystúpili z auta. Okrem mňa. Akosi to nešlo. Ľavé predné dvere, teda tie pri mne, boli zaryté v zemi. Nedali sa otvoriť a mne neostávalo nič iné, len sa vysúkať cez okno von. O chvíľu sa okolo auta zhŕklo snáď dvadsať, tridsať divákov.

Vyjsť autom hore po strmej ceste neprichádzalo do úvahy. S pomocou niekoľkých domácich obyvateľov sa vodičovi podarilo vycúvať späť. Urobili sme malú úpravu sedenia v aute. Kami si prisadol dopredu ku mne a kuchár k Janovi a Tomášovi. Opäť sme prešli hlavnou uličkou, aby sme vyšli z mesta druhou stranou. Asfalt už bol dávno preč a auto poskakovalo po kamenistej ceste hore. Bola to naozaj až nenormálna cesta. Strmý svah, 180 stupňové zákruty a horúčava nám dosť znepríjemňovali posledné kilometre. Boli sme smädní, ale aj hladní. V jednej zo zákrut náš vodič prvý raz nezvládol situáciu a pravým predným blatníkom vrazil do bočného svahu. Našťastie sa nikomu nič nestalo až na obúchané kolená od plechov v úzkom priestore kabíny. Niekoľkokrát sme museli všetci vystúpiť a potlačiť auto, pretože inak by sme tam ostali stáť. S úžasom, ale priznám sa, že už aj s obavami, sme pozerali na ďalšiu cestu pred nami. Kami nám ukázal dopredu, že tam niekde vpredu a vysoko nad nami je už Suketar, cieľ dnešnej cesty. Vrcholom však bol posledný strmý úsek, ktorý sme už v aute nezvládli. Vystúpili sme  a s autom išli ďalej len vodič a Kami. My ostatní sme išli peši. Boli sme vo výške asi 2100 metrov. O niekoľko minút sme už videli naše auto ako sa šplhá po prašnej horskej ceste ďalej. Cesta nám trvala asi hodinu, slnko pieklo, ale tu už pofukoval vietor, takže potenie nebolo až tak intenzívne.

Vtedy ma napadla jedna spomienka na prvú himalájsku návštevu, keď sme sa na prvom spoločnom zraze pred cestou rozprávali aj o téme potenia na horách. Vraj v Himalájach sa človek nepotí. To je hlúposť. Nuž, pre neznalých pomerov poviem, človek sa aj v Himalájach potí. A ešte ako! Predsa organizmus pracuje na plné obrátky. Bolo presne štvrť na tri, keď sme prišli medzi prvé domčeky dediny Suketar. Z diaľky bolo vidieť „veterné“ vrece na letisku. Tak konečne sme boli v cieli trojdňovej dobrodružnej ceste po nepálskych cestách-necestách. Suketar leží v nadmorskej výške 2370 metrov a je známy letiskom, na ktoré prilietajú trekári a horolezci, ale aj domáci obyvatelia z Káthmandú a Biratnagaru. Batožina a ostatný materiál už bol z auta zložený. Kami nám predstavil všetkých členov realizačného tímu. Príjemnou informáciou bola realita, že všetci boli Šerpovia. Na vysvetlenie snáď len toľko, že v prípade iných výprav sú členovia zložení z rôznych národov Nepálu a občas sa stáva, že medzi nimi dochádza k rôznym konfliktom. Našťastie u nás to nehrozilo. Zrejem Kami vedel čo robí. Náš spoločný európsko-nepálsky tím tvorili chalani z Káthmandú a jeho okolia:

Ang Kami Sherpa - sprievodca (guide)
Dawa Sherpa - sprievodcov pomocník (v skutočnosti muž, ktorý mal na starosti dodržiavanie trasy a so mnou priebežne koordinoval časový itinerár jednotlivých dní treku)
Pasang Sherpa - kuchár
Lache Sherpa - pomocník kuchára
Ang Dawa Sherpa - nosič
Nima Sherpa - nosič
Tshering Lache Sherpa - nosič
Pemba Sherpa - nosič
Dharma Lab Tamang – nosič

Sprievodca, teda guide, je hlavnou postavou celej akcie. My traja sme boli klienti a on sa staral o hladký priebeh celej akcie. Riešil všetky otázky týkajúce sa kontaktu s kuchárom, nosičmi, prípadne vybavoval ubytovanie a spresňoval so šéfom trekárov skladbu stravy a nápojov alebo riešliprípadné zdravotné či iné problémy formou telefonického kontaktu (letecký prevoz pacienta, apod.). O tom, že je to veľmi dôležité, sme sa presvedčili v nasledujúcich dňoch. Pred rokmi sa tejto osobe hovorilo sirdar. Dnes je to guide, teda sprievodca. Podľa uvedených viet sme boli naozaj „páni“. Viem, že je to dosť nadnesené, ale za peniaze urobia všetko. Zaplatíte si a nosiči vás vynesú možno aj na Everest. Je to trochu pritiahnuté za vlasy, ale je to tak. Komercia vládne aj v Himalájach, najmä v oblasti Everestu a Annapurny. A pomaly sa rozširuje aj do ďalších oblastí Nepálu. O niekoľko rokov sa tomu zrejme neubránia ani Dhaulagiri, Manaslu či Kangchenjunga.

Viem, že o tejto otázke by sme mohli viesť rôzne polemiky. Mladí, ale aj niektorí starší trekári nepotrebujú nikoho. Majú svoje ideály, skromné materiálne vybavenie a idú. Zrejme si chcú dokázať, že na to po všetkých stránkach majú. Takých „machríkov“ sme stretli na ceste do Ghunsy. Traja chalani a jedna dievčina z Izraela nemali v ničom zábrany. Ale o tom až neskôr. Na malej trávnatej plošine za Oktang Lodge, ktorá bola naším miestom prvej himalájskej noci, stáli postavené dva trojmiestne stany. Kami s nami rozbehol nie veľmi prospešnú debatu, či budeme brať na trek jeden alebo dva stany. V úzkom trekárskom trojčlennom kolektíve sme sa dohovorili, že prvú noc sa otestujeme a skúsime spať všetci traja v jednom a ráno uvidíme, čo to prinesie. O niekoľko minút sme si sadli do malej jedálne, kde na privítanie stála na stole veľká termoska „big pot“ s horúcim čajom. Začali sme si zvykať na horské podmienky. Ale fľašky známeho chmelového moku po celodennej jazde v prachu boli o chvíľu pred nami. San Miguel za 150 rupií. Nuž, o niečo vyššia cena, ale tá chuť...

Ani sme nestačili vypiť šálku čaju, keď kuchár Pasang s pomocníkom Lache priniesli obed „lunch“. Toasty so zeleninou a zemiakové hranolčeky. Nuž, sympatická strava. Pomyslel som si, ktovie čo budeme jesť o týždeň či dva. Hladní sme boli poriadne, takže taniere boli o chvíľu prázdne. Presunuli sme sa na priestranstvo so stanmi. Medzitým však nosiči druhý stan zbalili. Prichystali sme si na noc karimatky a spacie vaky. V úzkom kruhu Kamiho, Dawu a mňa sme viedli asi polhodinovú diskusiu o skutočnom itinerári trasy treku. Upresnili sme si postup k severnému a južnému BC po jednotlivých dňoch, vrátane miest nocľahov. Samozrejme bolo potrebné naplánovať aj rest days, teda aklimatizačné, odpočinkové dni. Tu sa ukázalo, prečo Kami tak veľmi trval na účasti svojho pomocníka alebo lepšie povedané zástupcu. Kami v regióne Kanči nikdy nebol. To bol zo strany cestovky možno malý, ale pre nás dosť veľký podraz. Teraz sme pochopili, že máme vlastne o chlapa navyše. Kami „veľký sirdar“, ktorý nepoznal cestu. Hmm. To naozaj nebolo fér. A neskôr sa to naozaj potvrdilo, keď Kami viedol s Dawom niekoľko dialógov, samozrejme v ich „hatmatilke“, teda asi v šerpčine. O tom, že nie vždy je dobré za každú cenu šetriť dňami sme sa presvedčili o niekoľko dní neskôr. Všetci sme sa zhodli na postupe.

V zálohe sme mali jeden až dva dni pre prípad zlého počasia v Suketare, kedy by nám nemuselo priletieť lietadlo z Biratnagaru. Totiž cestu späť do Káthmandú sme mali absolvovať letecky. Neviem ako by sme prežívali cestu autom po vyše trojtýždňovom pobyte v kopcoch. Slnko celkom pekne hrialo, a tak sme sa išli prejsť po blízkom okolí dediny. Krátko sme zhodnotili trojdňovú cestu autom z Káthmandú až sem. Nakoniec sme boli rad, že sme neleteli lietadlom. Videli sme kus nepálskej krajiny a aspoň trochu spoznali život miestnych ľudí. Prišli sme na blízke letisko. Trávnatá dráha bola poriadne hrboľatá. Neviem si predstaviť na takomto teréne pristávať lietadlá. Síce pri poslednom lete do Lukly pred dva a pol rokom v Rumjatare bolo podobné letisko. V diaľke na nevysokom kopci stálo niekoľko drevených budov. Boli to objekty vojakov nepálskej armády na spôsob pozorovateľní a prístreškov. Pristávacia dráha bola z oboch strán obohnaná plotom z ostnatého drôtu. Riadiaca veža vysoká snáď šesť, možno aj osem metrov bola opustená. Pred ňou na plastovej stoličke sedel v uniforme miestny policajt. Maskáčová uniforma a na bosých nohách žabky, čiže gumové šľapky alebo ak chcete, vietnamky.

Naozaj „romantický“ pohľad. Nuž, iný kraj, iný odev. Pomaly sa blížil večer a my sme sa vrátili do jedálne lodge. Zvykali sme si na skutočnosť, že s pribúdajúcou tmou je nutné mať po ruke osvetlenie. Chlapci, teda kuchár Pasang s pomocníkom Lachem, ale aj ostatní sa snažili. „Kerozínový“ varič hučal a okolie bolo zavzdušnené výparmi pripravovanej stravy zmiešanej „arómou“ petroleja. Prinesená termoska s čajom dávala tušiť, že naozaj máme pred sebou večeru. Asi budem v ďalších riadkoch chlapcov, teda kuchára či nosičov často spomínať. Ale naozaj boli milí a vzorne sa o nás starali. Kami sa prejavil ako dokonalý „horský“ manažér. Každú chvíľu sa pýtal či niečo nepotrebujeme, prípadne či sme so všetkým spokojní. My sme určite nemali žiadny problém. Veď sme boli na ceste len tri dni a to ešte v aute. Uvidíme, čo sa bude diať v kopcoch. Pasang doniesol večeru. Štyri plechové taniere vyleštené ako z nerezu. Tri pre nás a jeden pre Kamiho.

V ďalších dňoch sme videli, že Kami sa snažil jesť s nami, ale predsa len strava pre „inostrancov“ mu nie vždy bola po vôli. Neskôr bol spokojnejší, keď sme si aj my na večeru objednali dhal bhat. Tentoraz sa večera skladala z polievky, hlavného jedla a dezertu. Samozrejmosťou bol čaj. V hrnci bola zeleninová polievka, druhým jedlom bolo zeleninové momo (momo sú plnené pirohy - plnia ich zeleninou, mäsom, ale neskôr sme sa stretli aj so syrom či jednoducho zelenými listami typu žihľava alebo miestny lopúch) a ako dezert sme dostali vyprážané banány. To bolo prvý a posledný raz. Pravdepodobne na privítanie. Jedlo bolo chutné, výživné a chutilo. Kami nás pozval na miestnu rakshi. Pálenku vyrobenú z domácich produktov polí, teda obilia, ryže alebo prosa. Skladujú ju v súdkoch, niekde drevených, no väčšinou už modernejšie v plastových, ktoré pravdepodobne zanechali horolezecké výpravy. Nápoj servírujú na stôl v rôznych nádobách, ale nám ju väčšinou doniesli v pivovej fľaše.

A niekoľkokrát do originál „mojej“, keď som dopil pivo. Cena? Ako kde, ale bolo to v rozsahu nejakých 40-70 rupií za polliter. Podľa nadmorskej výšky a kvality. Prvý himalájsky večer sme ukončili okolo pol desiatej večer. Naozaj pokusná noc v testovaní nocľahu troch ľudí v jednom stane dopadla fiaskom. Je pravda, že traja ľudia nútení jednorazovo prespať v stane pre troch sa dá zrealizovať. Núdzovo, bivak, jedna, dve noci áno. Ale viac ako tri týždne s tromi vakmi osobných vecí či materiálu, to bolo naozaj veľa. Tak ako som predbežne odhadol ešte večer, že je naozaj hlúposť, aby sme ušetrili snáď päť kilogramov, rozhodol som, že potrebujeme dva stany. A snáď neurazím ani jedného z chlapcov, keď poviem, že spať za výdatného chrápania jednotlivcov sa dá niekde na pláži pri mori alebo v núdzovom bivaku. Zaľahli sme a verili, že na druhý deň vstaneme do pekného počasia. Ale pred nami bola ešte noc. Bola aj taká trošku romantická.

Aspoň z večera. Stovky hviezd, na východe tma, dávali tušiť, že tam ďaleko od nás je Kanča. To je taká moja zdrobnelina tých Piatich pokladníc večného snehu. Asi to v angličtine vyznie lepšie. Ale ja tomu neverím. Snehu a ľadu je tam naozaj neúrekom. Ale my sme vtedy z toho len veľmi málo videli. Ako som v duchu závidel trekárom, ktorí v Suketare vystúpili z lietadla a v diaľke videli zasnežené kopce. A my nič. Aj ma to celkom štvalo. Známy český hudobník Martin Kratochvíl, častý návštevník Nepálu a pre mňa akýsi  teoreticko-trekovo-ideový „duce“ pre túto akciu, tam bol    pred niekoľkými rokmi s partiou českých trekárov. Dnes už môžem porovnávať. Ale vlastne prečo? Oni mali svoje zážitky, ale aj roblémy, my svoje... Každá akcia je úplne iná, aj keď začiatok býva veľmi ideálny.

 

 

Další z této destinace

Další obsah od tohoto autora